Ako dôstojne zvládnuť záchvaty hnevu na verejnosti?

Asi sme už všetci zažili situácie, keď nás aj okolie oblažujú naši drobčekovia nekontrolovanými záchvatmi hnevu. V supermarketoch, na prechádzke, na kúpalisku, na návšteve u známych. V takýchto chvíľach nechce nikto nič iné, než aby sa búrka čo najrýchlejšie prehnala a dieťa sa upokojilo. Ako sa s takýmito záchvatmi vysporiadavať? S pokojom alebo vracať zlosť rovnakou mierou? A čomu sa rozhodne vyhnúť?

Záchvatmi hnevu nás najčastejšie oblažujú deti okolo dvoch až troch rokov veku. Je to doba, kedy si dieťa uvedomuje samo seba a snaží sa presadzovať si svoje. Často ale naráža na krutú realitu v podobe toho, že nie vždy dostane to, čo chce. Nie je ale výnimkou, keď sa intenzívne vzdorujú aj deti predškolského veku. Či tak alebo tak, rozumná argumentácia nepomáha. A čo teda áno?

Urobte si malý prieskum

Ak máte doma malého krikľúňa, ktorý je schopný svojím vzdorovaním vám pripravovať naozaj horúce chvíľky, skúste k jeho návalom pristúpiť trošku analyticky. Pokúste sa vypozorovať nejaké okolnosti, ktoré k záchvatom vedú. Budete tak vedieť lepšie predpovedať a vyhodnocovať situácie. Čo by mal taký prieskum zahŕňať?

• Skúste vypozorovať situácie, miesta alebo osoby, ktoré vaše dieťa spoľahlivo rozčúlia.

• Ako často sa takéto záchvaty objavujú? Je to raz denne, týždenne, mesačne? A ako dlho trvajú?

• Má váš potomok nejaké špeciálne správanie, keď sa vzdoruje? Alebo keď sa k záchvatu schyľuje? Gestá, posunky, grimasy, slová?

• Pozorujte tiež svoje vlastné správanie, správanie partnera alebo iných prítomných osôb. Je niekto, kto má na dieťa upokojujúci vplyv? Alebo ho naopak vie niekedy spoľahlivo vytočiť?
  
  

Možno sa dozviete užitočné informácie, ktoré vám pomôžu záchvatom hnevu predchádzať alebo ich aspoň lepšie tlmiť.


Supermarketová hrozba

Tiež ste si všimli, že veľmi často deti prepadajú nekontrolovateľné záchvaty pri nákupe? Je to logické, dochádza ku konfliktu vôle dieťaťa s realitou, v ktorej sa nie všetko jeho vôli podriadi. Na tak verejnom mieste máme často tendenciu radšej dieťaťu vyhovieť, než aby budilo všeobecný rozruch. Tým si ale zarábame na všeobecný problém - dieťa si zafixuje správanie, vďaka ktorému dosiahne svojho. Toto sa nedeje vedome, malé deti sa prostými sociálnymi interakciami učia, ako reagovať, je to súčasť prirodzeného vývoja a procesu učenia.

Oko za oko?

Jednou z najhorších variant, ako sa v takej situácii ako rodič zachovať, je dať najavo svoje vlastné rozrušenie. Bohužiaľ, reagovať zlosťou na vzdorujúce sa dieťa, je ako prilievať olej do ohňa. Dieťa samo nemá rozum z toho, čo sa s ním samotným vlastne deje, nedokáže svoje pocity analyzovať ani korigovať. To je na vás. Dieťa v takejto situácii nereaguje ani tak na argumenty, ktoré mu predložíte, ale na tón vášho hlasu.

Úplne rovnako lákavé ako popustiť svoje vlastné emócie je dať drobčekovi to, čo chce, nech je pokoj. A sme opäť pri fixovaní nevhodného správania - dieťa zistí, že poriadny krik je prostriedok, ako sa dostať k tomu, čo chce.

Sebakontrola je základ

Obrovský nárok, ktorý je v tejto chvíli na rodičov kladený, je zostať v pokoji. Nech si ostatní myslia, čo chcú. A tu je niekoľko spôsobov, ako dieťa utíšiť tak, aby na neho situácia nemala ešte viac stresujúci vplyv:

Objímte ho. Keď dieťa „znehybníte“, ucíti vašu blízkosť, predáte mu trochu svojho pokoja a hlavne bude vedieť, že ani jeho zmätené pocity a ich prejavy neznamenajú, že ho nemáte radi. Pevné objatie funguje aj u pacientov s panickou poruchou pri záchvatoch úzkosti, je to veľmi mocná zbraň.

Nenechávajte dieťa samotné. To je úplný opak objatia. Ale poznáme to všetci, aj nás rodičia zatvárali do izby so slovami: „Príď, až sa láskavo upokojíš.“ Tak už sa mnohé deti naučili tomu, že keď je im zle, zostanú na to samy. Nič samozrejme nie je čiernobiele, ale samota môže spôsobiť ešte väčší stres.

Pokúste sa ho rozptýliť. Niekedy zafunguje aj taká hlúposť, ako je zvonček, ktorý máte v kabelke a dáte ho dieťaťu na hranie. Alebo ho začnite upozorňovať na zaujímavé veci okolo. Snažte sa zamestnať jeho hlavu i rúčky, trebárs skúste vzdorujúceho potomka nadchnúť pre to, aby vám pomohol s výberom ovocia.

Vytvorte náhradný plán. „Keď skončíme s nákupom, zájdeme si spolu na zmrzlinu, čo ty na to? Tak mi pomôž, nech to máme rýchlejšie za sebou.“ Vytvorte niečo, na čo sa vaše dieťa bude môcť tešiť.

Jedlo, pitie, odpočinok. Hladné, smädné a nevyspané dieťa je náchylné k stresu, ostatne ako aj každý dospelý. Skúste čeliť krízovým situáciám čo najviac komfortne, majte po ruke pre istotu trebárs aj nejakú malú desiatu.

Predchádzajte náhlym zmenám situácie. Vy viete, o koľkej chcete ísť z pieskoviska domov, o koľkej sa vypína televízia, kedy bude večera. Vaše dieťa nie. Skúste ho pri prebiehajúcej aktivite upozorniť, že sa chýli ku koncu a čo bude nasledovať. „Keď dostaviaš túto bábovku, pôjdeme domov.“ „Keď skončí táto rozprávka, pôjdeme sa umyť a spinkať.“ "Až dovyfarbuješ tento obrázok, pôjdeme na večeru.“ A tak ďalej.

Neodmeňujte, ale ani netrestajte. Za to, že sa vaše dieťatko upokojí, by nemalo očakávať ani dostávať žiadnu odmenu. A to isté platí pre tresty (ktorým môže byť práve aj vyššie spomínaná samota). Dieťa je v strese, predsa mu ho nebudete ešte pridávať a čakať, že sa upokojí?

Izolujte sa, vysvetlite. Vezmite vzdorujúce sa alebo agresívne dieťatko niekam, kde spolu budete sami. Do auta, na toaletu, do vedľajšej izby. Vysvetlite mu, prečo tam ste a že sa vrátite, až sa upokojí. Opýtajte sa, či by vám dieťa nechcelo povedať, prečo sa tak trápi. Porozprávajte sa sami, ale až po búrke, do tej doby maličký nevidí, nepočuje ani nerozumie.

Máte doma tiež malého zúrivca? Ako sa s jeho záchvatmi vysporiadavate? A ako sa pozeráte na ostatných, keď sa ich dieťa vzdoruje? Máte nejaké zaručené metódy, ako dieťa upokojiť? Poraďte ostatným na Mimibazari!