Prečo triky na chudnutie (aj iné) tak často nefungujú

Dajte si každé ráno kokteil z - Vezmite si večer lyžičku špeciálnej zmesi, ktorú urobíte - Pred každým jedlom pite - Aby ste nemali vrásky, dávajte si každý večer obklad z - Proti celulitíde bojujete najlepšie tak, že pri každom sprchovaní - ...a tak ďalej. Netreba vety dokončovať, takých receptov na čokoľvek poznáme všetci dosť. Skúšali sme, nefungujú. Ale ony by fungovali, keby sme robili to, čo majú všetky tieto rady spoločné. Čo to je?

Poďme to povedať rovno na úvod. Nič nebude fungovať, ak to nebudeme robiť stále. Áno, dôležité slová v receptoch sú „každý večer“, „každé ráno“, „každý deň“, „pri každej sprche“... A tak ďalej. Poznáte to, očistné kúry, detoxikácie, dáme tomu týždeň, a keď nepozorujeme žiadnu zmenu, povieme si - nefunguje. Lenže všetko potrebuje čas, aby si na to naše telo zvyklo.

Príbeh o metabolizme

Prevláda názor, že pravidelná strava po malých porciách vedie k redukcii váhy. Prečo? Pretože telo vie, že môže energiu z jedla spáliť, pretože za chvíľu dostane ďalšie. Ale takto si zrýchliť a navyknúť metabolizmus nie je jednoduché a môže to byť aj otázka rokov. Telo jednoducho musí mať istotu, že sa na príjem môže spoľahnúť.

A rovnako tak je to s ostatnými zmenami v živote, jedálnička a životosprávy. Než telo naštartuje dlhodobo procesy, ktoré iniciujú novo prijímané látky, musí vedieť, že ich naozaj budeme prijímať stále a ten hnací motor naraz nevyhasne. Celkom typické môže byť dlhodobé nereagovanie organizmu na podnety, alebo nárazové na začiatku a potom zasa dlho nič. Naša úloha nie je len začať, ale vytrvať. Je to tak napríklad aj s cvičením, kedy dostať sa do formy je jednoduchšie než vo forme zostať.

Prečo nám to nejde?

Často tomu, aby niečo začalo fungovať a my vytrvali, bráni náš mindset, teda nastavenie hlavy. Často totiž kladieme na seba väčšie nároky, než je potrebné.

• Veríme, že „no pain, no gain“. Teda, že bez práce nie sú koláče. Čo je samozrejme pravda, ale úsilie, ktoré si predstavujeme a ktoré nás zastrašuje, je často v reáli oveľa menšie, než očakávame. Ale strach z toho, že nás to bude „bolieť“, teda že tomu musíme dať maximum, nás paralyzuje. A ešte si hovoríme, že len tak trošku to predsa nemá cenu. To je však omyl, každá zmena k lepšiemu, hoci malá, sa počíta! A to dokonca viac, ako čakáme.

• Držíme sa cudzích štandardov. Máte kolegyňu, ktorá chodí každý večer cvičiť a vyzerá veľmi dobre. No tak to skúsite tiež - a hneď prvý týždeň dvakrát vynecháte, pretože * doplňte čokoľvek. A zrazu sa cítite neúspešne, že ste sklamali, navyše vám to kolidovalo s inými vecami, a keď ste cvičiť boli, spôsobilo vám to vlastne stres. Tak prestanete, pretože to jednoducho nemá cenu, nejde vám to... Lenže to, čo vyhovuje ostatným, nemusí vyhovovať vám. Každý si musí objaviť sám, čo naňho funguje.

• Myslíme si, že omyly sú dôvod skončiť. Keď to prevedieme napríklad na odvykanie od fajčenia. Zarieknete sa, že odteraz ani jednu cigaretu. A hneď večer si jednu dáte. A ďalší deň sa držíte, ale popoludní pri káve vám to nedá a zapálite si. No čo, tak to evidentne nezvládame, tak prečo vlastne prestávať. Ale to, že ste predtým fajčili krabičku denne, to už nás nezaujíma - niekedy je prehrešok na prospech veci. Že ste si stanovili tréningový plán na 4 cvičenia týždenne a dva týždne po sebe sa vám podarilo ísť len dvakrát? To nie je dôvod prestať! Všeobecne platí, že zo všetkého, čo robíme pravidelne tri týždne, sa stane zvyk. Treba to skúšať, kým nezvládneme tri týždne v kuse, potom už to pôjde oveľa ľahšie.

• Sami na seba pozeráme negatívne. Určite ste počuli o ľuďoch, ktorí vyhrali v lotérii a všetko to premrhali. O takých, ktorí schudli päťdesiat kíl, ale do roka ich mali späť ešte s desiatkou nahor (nemuselo ísť nutne o jojo efekt). Čo to je za čudný fenomén, prečo sami sebe sabotujeme niečo, čo je objektívne dobré? Pretože aj štíhlemu a zdravému človeku môže zostať psychika odstrkovaného tlsťocha, aj bohatý človek môže zostať vnútri veľmi chudobný. A takéto psychické nastavenie nás jednoducho podvedome donúti sa svojho úspechu vzdať alebo ho nedosiahnuť. Pretože sme v opačnej situácii žili dlho, formovali sme na základe nej svoju identitu, s novou, hoci lepšiou, sa proste nevieme stotožniť.
  

Niekedy je dobré trošku preskúmať svoje vnútro, aj keby impulzom mala byť len neschopnosť primiešať si ráno do vločiek lyžičku škorice. Medzi nami a našimi cieľmi nestojí väčšinou nikto iný než zase len my.