Rebelský prístup k rodičovstvu. Voliteľný.

Nesiahať na nôž, urobiť domáce úlohy, neukazovať smutné veci, ísť skoro spať... Vo výchove detí existujú pravidlá, ktoré všetci dodržiavame. Pretože tak je to predsa správne, nie? Pravidlá sú užitočné, ale niekedy náš pohľad na vec príliš zväzujú. Paradoxne sa veľmi často stáva, že sú nielen protivné deťom (ale čo o to, tie si na ne zvyknú), ale aj rodičom, ktorým sťažujú život. Poďme sa na niektoré maličkosti pozrieť inou perspektívou.

Nič sa nedá robiť, každého rodiča najviac ovplyvňuje to, ako bol sám vychovávaný. Koľkokrát sme si ako deti hovorili, že toto a tamto nikdy svojim deťom neurobíme, a potom strih - stojíme a používame rovnaké káravé formulácie, ktoré sme ako deti toľko neznášali. To samozrejme nie je nič proti ničomu, ale ak sa chcete vzbúriť proti stereotypu, ktorý vám samotným trebárs toľko nevyhovuje, môžete to skúsiť napríklad takto.

Andersen a jemu podobní. Správna rozprávka má byť veselá, poučná a demonštratívne ukazujúca to, že dobro má vždy zvíťaziť? A čo ostatné emócie? Knihy a príbehy sú vynikajúcim prostriedkom na to, aby si dieťa vyskúšalo kontakt s väčšími emóciami. Tak nejako bezbolestne, ešte nie na vlastnej koži. Poznáte trebárs Šarlotinu pavučinku autora E. B. Whita? Alebo rozprávky Hansa Christiana Andersena? Smutné, tiesnivé, ale s vlastnou krásou rozprávajú príbehy o dosť iné, než je napríklad Popoluška. A budú baviť a dojímať aj vás. Len trošku inak.

Nebezpečné nože, nožnice, pílky a náradie. Nesiahať na ne ideálne až do dospelosti? Pretože by si dieťa predsa mohlo ublížiť. Veľká pravda. Ale pravdepodobnosť, že si dieťa ublíži náhodou, pretože nebolo oboznámené s konceptom „toto je ostré“ na vlastnej koži, je prekvapivo vysoká. S trochou tréningu a systematického prístupu môžete aj pomerne malé deti naučiť, ako s ostrými predmetmi zaobchádzať, keď už na ne príde reč. S použitím tupého príborového noža skúste dieťa nechať, aby si nakrájalo napríklad banán, detskými nožnicami strihajte farebné papiere... Akonáhle má dieťa samo v rukách svoju vlastnú „bezpečnosť“ (aj keď príborový nôž a pod vaším dozorom by nemal predstavovať nijako významné riziko), bude oveľa obozretnejšie a zároveň sa toho dosť naučí. A keď vám náhodou spadne nôž na zem a vaše dieťa bude blízko, nedostanete infarkt z predstavy, že by ho mohlo zobrať. Keď bude vedieť, ako a prečo s ním zaobchádzať.

Pokojne hovor s cudzími ľuďmi. Predškolákov často metie pojem „cudzí človek“. Kto je cudzí? Je to napríklad aj kamarát rodičov, ktorého ešte nikdy nevideli? Niekedy až moc urputná snaha uchrániť dieťa pred potenciálom hrozby v podobe démonického cudzinca paralyzuje dieťa v komunikácii s dospelými. A v prípadoch, keď sa vám napríklad stratí v supermarkete alebo na kúpalisku môže byť neschopnosť hovoriť s cudzími ľuďmi vyložene na prekážku.

Domáce úlohy nie sú prioritou. Veľmi kontroverzná téma, nemyslíte? Spracovávanie domácich úloh hrá veľkú úlohu v rozvoji zodpovednosti a zmysle pre povinnosť napríklad u stredoškoláka alebo dieťaťa staršieho školského veku. Ale dohadovať sa so sedemročným, že hneď po návrate zo školy je potrebné urobiť úlohy (keď už ich dostáva) nikomu veľmi neprospieva. Dieťa v mladšom školskom veku ešte potrebuje rozvoj, hranie sa a spánok, navyše hrozí, že prílišné bazírovanie na domácich úlohách (priraďovanie im väčšie priority než napríklad hre s kamarátmi) môže nepriaznivo ovplyvniť potomkov vzťah ku škole. Skúste s deťmi urobiť úlohy len tak mimochodom v momente, kedy máte všetci čas. A aspoň chvíľu z nich nerobiť vedu ani strašiaka.

Len ich nechajte, nech sa pletú. Modelová situácia - ste na ihrisku a vidíte svoje dieťa, ako lezie po šmýkačke smerom nahor, rebrík ako by neexistoval. Navrchu už ale sedí pripravené iné dieťa a chce sa skĺznuť dole. Čo urobíte? Vo väčšine prípadov vybehnete, svoje dieťa zložíte zo šmýkačky a vysvetlíte mu, ako sa správne používa a ako si na nej má správne hrať. Ak však nehrozí nebezpečenstvo, prečo deti nenechať, nech si to vyriešia medzi sebou? Bežná situácia na ihriskách je, že rodičia držia svoje deti stranou od potenciálnych konfliktov. To ich však môže držať stranou aj od nachádzania riešení, od samostatného premýšľania a podobne. Samozrejme, keď je v hre šikanovanie, nebezpečenstvo pádu alebo zranenia (ale to je vlastne všade), je to úplne iná pesnička, ale nechať dieťa vyriešiť situáciu je veľmi, veľmi poučné.