. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Prečo máme strach z kontroly nad vlastným životom Rodina

Všetky naše činy a rozhodnutia závisia na množstve vonkajších podnetov, na našom vlastnom kontexte. Niekedy svojho zasadenia do reťazca ľudí, udalostí, očakávaní, zodpovednosti, ale aj minulosti tak trochu zneužívame. Na čo? Na to, aby sme sa nemuseli vydať na našu vlastnú cestu, aby sme mali univerzálnu výhovorku pre činy, ktorým bráni náš vlastný strach z rozhodnutia. Od čoho by sme sa mali oslobodiť?

„Keď to (ne)urobím, budú si o mne myslieť, že...“

„Ono sa to proste tak stalo.“

„U nás v rodine nie je zvykom...“

„Rodičia ma tlačili, nech idem na odbor, na ktorý som nechcel/a.“

„Inak to jednoducho nejde.“

Spoznávate niektoré z vyjadrení? Počúvate ich od okolia, od seba? Je okolo vás veľa príbehov, ktoré nikdy nezačnú, pretože ich úvodná veta je:
„Chcela by som, ale...“? Je až prekvapujúce, koľko z nás denne zápasí s pocitom, že „je niečo zle“, ale okolnosti nám nedovoľujú, aby to bolo lepšie.

Mnoho ľudí si pletie dve veci. Tá prvá je, že je niečo ťažké. Tá druhá, že je to nemožné. Máločo je nemožné. Žiť podľa vlastných hodnôt a presvedčenia je veľmi uspokojivý stav. Ale mnoho z nás ho nedosiahne, pretože vštepený altruizmus, ohľaduplnosť a vyhovovanie ostatným je len vydarená manipulácia nášho správania okolím vo svoj prospech. Sú to závislosti, ktoré nikto nevytvára schválne, len... im to jednoducho prešlo, tak prečo to meniť.

Každý rodič je rád, keď mu jeho dospelé dieťa pomôže s vecami, ktoré by síce kľudne zvládol sám... ale prečo? Každý šéf je rád, keď pre neho v práci urobíte niečo navyše, niečo, čo je mimo vašu kompetenciu aj pracovnú dobu. Všetky deti sú rady (alebo niekedy ani to, jednoducho to berú automaticky), keď im rodič nachystá desiatu, vyperie, zbalí veci a uprace v izbe. A my stojíme uprostred všetkých týchto požiadaviek, ktoré sme na seba uvalili sami, a hovoríme si, že náš rodič by to aj tak nezvládol, pre mňa je to jednoduchšie, tak prečo nie, že si u šéfa aspon urobíme dobré oko a bude nás mať radšej a deti...? To sú predsa len deti, robiť pre ne všetko až do vyčerpania kapacít je predsa normálne. Spoznávate sa?

A potom prichádza najhoršia časť celej tejto šarády. Za svoju vydanú energiu niečo
očakávame. A on si ju vlastne ani nikto nevšimne. Čo s tým?

Tri cesty za väčším pokojom

Vzdajte sa závislosti na niečí náklonnosti. Sú ľudia v našom živote, ktorých milujeme. Často sa s tým spája jedna utajená skutočnosť - chceme, aby boli spokojní. Preto všetky svoje činy podriaďujeme tomu, čo na to budú hovoriť, či ich to nejako neovplyvní, či s tým budú „v pohode“. Akonáhle závisíme na schválení nášho konania ostatnými ľuďmi, vzdávame sa vlastnej autonomity. Pretože so schválením prichádza nutne aj odmietanie, takže veci, ktoré by sme urobiť chceli, neurobíme, pretože by s tým niekto blízky mohol mať problém.

Nenechajte v sebe rásť zášť k okoliu, keď budete čakať, že sa k vám bude chovať rovnako ohľaduplne, ako vy k nemu. Ak z vás ľudia vo vašom živote benefitujú, nemajú dôvod to meniť. To, že preukážete nezávislosť, neznamená, že dávate najavo negatívne emócie. Máte nárok na svoj čas, svoje názory, nastavovanie svojich pravidiel aj svojich štandardov. To nemá nič spoločného s bezohľadnosťou.

Zbavte sa nereálnych očakávaní. Nie je nič viac inhibujúce, než sa zmieriť s čakaním. Akonáhle sa zmierite s tým, že váš život je o prešľapovaní na mieste a úspechy, dobré vzťahy alebo iné ciele sú otázkou budúcnosti, je pravdepodobné, že tá budúcnosť nikdy nepríde. Ono sa totiž máločo stane samo. Neklaďte na seba príliš vysoké nároky, veta: „Ak v tom nemôžem byť najlepší, nemá cenu to skúšať,“ je tak časté motto toľkých ľudí, až to bolí. Neustály rozvoj a rozširovanie obzorov je to, o čo ide, nie úspech na všetkých poliach, o ktoré máme záujem.

Realizmus nie je prízemnosť ani nedostatok pozitívneho prístupu. A realizmus vo vzťahu k sebe nie je nedostatok motivácie, ale efektívne nakladanie s energiou. A nakoniec - realizmus neznamená, že nemáte prekonávať vlastné hranice alebo komfortnú zónu. Realizmus je objektívne vyriešenie rovnice o premenných
chcem, môžem, dám, dostanem.

Prestaňte si vyčítať to, čo ste urobili zle. S činom, s rozhodovaním a voľbami prichádza nutne potenciálne riziko neúspechu. Nemôžete sa na seba hnevať za niečo, čo ste nevedeli, kým ste sa to nedozvedeli! Že ste po ceste párkrát zakopli, nie je toľko podstatné, ako to, že vás to nedonútilo zastaviť. Veľa predchádzajúcich chýb majú za následok naše súčasné váhania. Ľudia, ktorí nám ublížili, zabránili iným vstúpiť do našich životov, príležitosti, ktoré sme premárnili, nám bráni využívať tie, ktoré sú okolo nás. Strach zo sklamania nás núti zostávať v známom prostredí, kde aspoň vieme, čo môžeme čakať.

Z každej maličkosti, ktorú pre seba urobíme, budeme mať oveľa väčšiu radosť, než si myslíme. Či už je to rázne „Nie“, ktoré raz povieme v momente, keď nás niekto využíva, či už je to lekcia jogy alebo návšteva posilňovne, jazykový kurz alebo prečítaná knižka, návšteva kamaráta z detstva alebo zmierenie sa s rozhádanou rodinou. Dobrý pocit zo seba samého je úžasný motivačný nástroj, ktorý vám neposkytne nikto iný, než vy sami.

Cieľ v živote nie je strašiak, ktorý, keď ho nedosahujete dostatočne rýchlo alebo kvalitne, vás bude prenasledovať vo svedomí dnes a denne. Cieľ je smer, ktorý definuje konkrétne kroky. A o tie ide. Pretože svoje smerovanie máte plné právo kedykoľvek meniť, ale to, čo ste už prešli, vám nikdy nikto nevezme.

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2017 Affectio s.r.o. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Kontakt | Nájdete nás na Facebooku