Ste emocionálny jedák?

Je toľko príležitostí, kedy jeme. A zďaleka nejeme len, keď sme hladní. Jedlo už dávno neslúži na uspokojovanie biologickej potreby, na zabezpečenie toho, aby náš organizmus mal dostatočný prísun živín. V týchto smeroch naopak naše stravovanie veľmi často zlyháva. Pre mnoho z nás je jedlo jednou z reakcií na rôzne stavy mysle, je to reaktívna činnosť, ktorá nám má pomôcť vysporiadať sa s neštandardnou situáciou. A vôbec nejde len o stres.

Všetci máme svoje hore aj dole, ale u niektorých z nás sprevádza prázdnotu často tiež hlad alebo potreba jedla. Občas trpíme smútkom, ktorý nie a nie odísť, sme zmätení a nevieme to riešiť alebo potrebujeme dôvod a riešenie, ktoré nemôžeme nájsť. V momentoch emocionálnej potreby sa zdá zaplnenie nejakej prázdnoty jedlom ako dobrý nápad.

Ako môžu emócie ovplyvňovať stravovacie návyky? Napríklad takto:

• Smútok a hanba. Alebo Máme vecí nad hlavu. Ťažký deň v práci, hádka s partnerom, zlyhanie. Často v takých chvíľach vyhľadávame jedlo, a nie len tak hocijaké. Prahneme po jedle (alebo pití) s vysokým obsahom cukrov a/ lebo tukov. Ide totiž o viac než o chuť. Také jedlá (ale i alkohol) podporujú produkciu serotonínu, hormónu dobrej nálady. Dobré riešenie? Ani nie. Podporujú ho totiž len krátkodobo, takže, akonáhle opadne, kontrast na našu psychiku dopadne ako ťažký kameň.

• Nuda. A to nielen preto, že keď nemáte čo, idete si uvariť. Hrozba jedla z nudy nie je v tom, že ním nudu zaháňame, ale v tom, že keď sa nudíme, nevenujeme tak úplne pozornosť činnostiam, ktoré automaticky vykonávame. Predstavte si moment, kedy len tak ležíte pri televízii a nemáte čo robiť (môže sa to stať, počuli sme o týchto prípadoch!). Položíte si vedľa seba balíček zemiakových lupienkov, tabuľku čokolády, pozeráte sa na seriál a zrazu... je jedlo preč. Že za normálnych okolností nie ste schopní zjesť celú tabuľku čokolády? Keď sa nudíte, ste.

• Chcete si pripomenúť pekné časy. Všetci máme s udalosťami spojené aj ostatné vnemy. Pesničky, vône, chute. Všetky naše šťastné spomienky trebárs na chvíle s rodinou majú multisenzorické vlastnosti. Vo chvíľach, keď cítime potrebu sa spojiť so „starými dobrými časmi“ môže nám aj nenápadná vôňa pripomenúť, čo bolo. Preto niektorí z nás nelenia a upečú si babičkinu štrúdľu aj len tak pre seba. A zjedia ju, samozrejme.

• Stres, úzkosť a strach. V súčasnej dobe je stres vlastne nový štandard. S ním sa však spája aj neustále zvýšená hladina kortizolu, hormónu, ktorý telu zaisťuje fyzickú a psychickú pohotovosť. Reakcia, ktorú sa ľudské telo ešte neodnaučilo, je, že pri zvýšenom strese (a hladine kortizolu) predpokladá aj nasledujúcu zvýšenú fyzickú záťaž. Na ktorú potrebuje energiu. A tak chce jesť. Čokoľvek, čo má obsah rýchlej energie, väčšinou mono a polysacharidy. Takže sladké, cestoviny, alkohol, ryža a pod.

• Zaslúžite si odmenu, predsa. Kto by to nepoznal. Niečo sa vám podarilo? No poďme to osláviť! Samozrejme, keď vás povýšia, je normálne zájsť si s rodinou na dobrú večeru. Ale keď vydržíte sa nepohádať s kolegyňou, keď donesiete nákup, keď ste konečne doma po ťažkom dni... často máme potrebu sa „odmeniť“ niečím, čo je v skutočnosti taký malý diétny hriech. So slovami „veď je to moja jediná radosť“ do nás môže padať neuveriteľné množstvo kalórií, ktoré sa „nepočítajú“, pretože sme si ich „zaslúžili“.
  

Je toho veľa, čo sa ešte musíme dozvedieť o vzťahu našich emócií a reakcií, ktoré sa v tele spúšťajú. Avšak v čase, keď je bežné mať na dosah jedlo, aké len chceme, sa jeho úloha pre nás transformovala na pomocníka v ťažkých časoch. Avšak si tak preukazujeme medvediu službu, málokto zaháňa stres paprikou a nudu pojedaním listového šalátu. Skúste sami seba pozorovať v záťažových situáciách. Ako veľmi vašimi stravovacími návykmi hýbu emócie?