15 drobných návykov, ktoré v skutočnosti ničia vzťahy

Dlhodobý vzťah považuje každý za svoj bezpečný priestor. Za také miesto, kde môžete byť sami sebou, kde vám nehrozí zrada ani odsudzovanie za zlé vlastnosti alebo zlozvyky. A to je v poriadku, sú to práve pocity bezpečia, uvoľnenosti, lásky a priestoru, ktoré sú to hlavné, čo nám vzťahy prinášajú (samozrejme vedľa vecí z materiálneho a organizačného sveta). Nič ale dlhodobo nefunguje bez práce. Aké sú najčastejšie situácie, v ktorých poľavíme?

Zdanlivé maličkosti, ktoré vzťahy ničia, zozačiatku nikdy nepovažujeme za závažné. Veď predsa by to bola malichernosť, keby to partnerovi vadilo. Ale nie nadarmo sa hovorí, že stokrát nič umorilo osla. Asi by sme si každý mali siahnuť do svedomia a spýtať sa sami seba, či nejakú z nasledujúcich vecí nemôžeme vylepšiť. Sami na sebe.

Sťažovanie si, „rýpanie“, kritika. Mnoho mužov uvádza, že sústavné „otravovanie“ je najčastejším dôvodom, prečo nie sú vo vzťahu spokojní. Neustále narážanie na partnerove koníčky, ne/upratovanie alebo stravovacie návyky problém ešte nikdy nevyriešilo, maximálne prehĺbilo. Nebolo by lepšie snažiť sa byť obojstranne viac chápaví a konštruktívni?

Prestaneme o seba dbať. Najlepší partneri sú takí, ktorí sa starajú o svoje emocionálne, psychické i fyzické zdravie. Len v prípade, že ste spokojní sami so sebou, budete vedieť urobiť spokojného aj niekoho iného. Táto skutočnosť ale vyžaduje kvalitnú komunikáciu o prioritách.

Partnera berieme ako samozrejmosť. Však čo iné by sme mali očakávať? Akonáhle ale začneme svojho partnera považovať za človeka, ktorý je s nami spojený neoddeliteľne, môžeme naraziť. V takom prípade je len kúsok k strate rešpektu, empatie. Väčšina vecí, ktoré pre seba partneri navzájom robia, nie sú automatické, sú z lásky. Nájdite si čas a oceňte svojho partnera každý deň. Jedine tak navzájom spoznáte, ako nenahraditeľní pre seba ste.

Počúvame len napoly. Poznáte to, hlavou sa naháňajú milióny vecí naraz, a tak ľahko vypočujeme historku z práce a nezareagujeme adekvátne, často odkývame niečo, o čom ani poriadne nevieme, čo to bolo. Polovičné počúvanie je cesta do pekiel. Partner to vníma a môžeme tak docieliť aj to, že, kvôli minimálnym reakciám, s nami jednoducho prestane hovoriť. A to by sme ale nechceli, že?

Vyhýbame sa riešeniu problémov. Respektíve diskusií nad nimi. Máme dojem, že keď ich budeme ignorovať, vymiznú. Často sa ale stáva, že o probléme buď jeden z partnerov ani nevie, alebo naopak, ale vyrieši si ho každý po svojom. Nedostatok komunikácie dáva priestor očakávaniu, predpokladaniu a vkladaniu vlastných myšlienok do hlavy partnera, čo, ako vieme, je cesta do pekiel.

Nie sme asertívni. Často s partnerom súhlasíme, aj keď to vnútri cítime inak. Prečo? Pozri bod vyššie. Nie každý názorový nesúlad musí znamenať koniec vzťahu. A odsúhlasenie niečoho, čo je nám cudzie, môže viesť časom k potláčaniu veľkého odporu.

Testujeme partnerovu lojalitu. A nemusí ísť len o vernosť. Ak máme pochybnosti, asi by sme sa mali na problém pozrieť inak, a radšej preskúmať vlastnú lojalitu k svojmu partnerovi. Nemôžu naše pochybnosti o tej jeho prameniť z nedostatku tej vlastnej?

Na partnera sa sťažujeme. Ak sa na partnera (oprávnene i neoprávnene) naštveme, nemali by sme hneď volať sestre, matke, kamarátke, kamarátovi. V takomto prípade je nielen vhodné, ale aj potrebné hovoriť priamo k partnerovi. A zase sme pri bode komunikácie...

Nevyvažujeme čas trávený s priateľmi, rodinou a v práci. Vyváženie všetkých týchto troch zložiek je súčasťou psychického zdravia každého z nás. Žiadna z týchto častí života by nemala významne zatieňovať tie ostatné. Respektíve - žiadnu by sme nemali uprednostňovať pred vlastným vzťahom.

Tichá domácnosť. Táto pasívne agresívna technika je veľmi rozšírená a obľúbená ako riešenie otvorených konfliktov. Dobrá je ako metóda na upokojenie seba samého, ale problém sa ňou nevyrieši. Ak sa potrebujete upokojiť a rozmyslieť si argumenty, povedzte partnerovi, nech na vás chvíľu nehovorí. Ale potom sa nevyhýbajte konfrontácii.

Necháme podpichovanie zájsť ďaleko. Sranda musí byť, to je pravda. Ale je potrebné poznať aj jej hranice. Medzi nevinným laškovaním a ublížením môže byť len tenká hranica, zvlášť keď sú u toho ešte aj ostatní ľudia. Hlavné je neuvádzať partnera do rozpakov.

Nevinné lži neexistujú. Lož poškodzuje dôveru, obojstranne. Nielen tam, kde ju partner odhalí, aj keby malo ísť o hodinové kafe s kamarátkou. Kto klame, často sám zistí, ako je to jednoduché. A ako ľahko mu to prešlo. Neznamená to ale trebárs, že úplne rovnako môže partner klamať vám? A už sa dostanete do slučky nedôvery a podozrievavosti.

Sústredenie na vlastné šťastie. Príliš často sa sústredíme predovšetkým na to, čo nám vzťah dáva. A neuvažujeme nad tým, čo do neho vkladáme, a vkladať by sme mohli, sami. Akonáhle sa prestaneme sami seba pýtať, ako urobiť partnera šťastným, a namiesto toho začneme premýšľať, ako má robiť šťastným on nás, vzťah chradne.

Počítame skóre. Kto je s čím na rade, kto bol ten, čo inicioval zmierenie, kto má teraz urobiť pekné gesto, kto čo povedal alebo nepovedal. Akonáhle také veci hromadíme v sebe a hodnotíme podľa nich vlastné i partnerove reakcie, už je to boj, nie vzťah.

Scény na verejnosti. Kričíte na seba v obchode, nemáte problém si urobiť navzájom rozruch v práci, demonštrujete tichú domácnosť na návšteve u priateľov? Au. Toto bolí nielen váš vzťah, ale všetkých, ktorí sa k takýmto scénam pripletú. Keď je problém, riešte a vyriešte ho spolu.