. .. .. .. .. .. .. .
. .

Osem znamení, že vaše dieťa dospelo Rodina

A nehovoríme o desaťročných deťoch. Ale o tých, ktoré sa už prehupli cez dvadsiatku a sotva im môžeme hovoriť deti. Aj keď pre nás nimi budú do konca našich dní. Zatiaľ čo my, rodičia, už nejakú dobu vieme, že celá tá „dospelosť“ je menší podvod, máme len čím ďalej viac skúseností, ale bezradní sa cítime snáď stále rovnako, naše deti si na to ešte len prídu. A ako spoznáme, že už by sme mali povolať do služby všetky sily a konať s nimi ako s parťákmi?

Nemajú záujem o rozhovor „o ničom“. Pokiaľ s nami potomok stále býva, spoznáme to na jeho komunikácii s kamarátmi. Proste už sa veci „riešia“, málokedy si volajú len tak. A ak s nami nebýva, pocítime to na vlastnej koži. Už nebudeme mať hodinové telefonáty, jednoducho sa vyrieši, čo je potrebné, podá sa hlásenie, ako sa všetci majú, a ideme si po svojom. Smutné? Možno. Ale efektívne. Máme predsa všetci aj iné súčasti nášho života.

V piatok večer zostanú doma. Už to nie je tak, že akýkoľvek plán je lepší ako sedieť doma. Zrazu šetria energiou, nejdú von, pretože v sobotu idú na hory, tak chcú byť odpočinutí. Aj pre nás je to prekvapenie, ale nemali by sme na to upozorňovať. Pokojný večer pri filme je niekedy naozaj lepší.

Už nie sú tak radikálni. Na veľa vecí už sa pozerajú objektívne, minimálne z dvoch uhlov pohľadu. Veci zrazu prestali byť čiernobiele, ľudia buď dobrí, alebo zlí. Sú tolerantnejší, veľkorysejší. A vidieť to u nich je veľmi hrejivý pocit, aj keď zapálenosť mladosti má tiež niečo do seba.

Sú viac otvorení voči „inému“. To súvisí s predchádzajúcim bodom. Rovnako, ako nie sú toľko radikálni, sú oveľa otvorenejší názorom, iným životným štýlom, neodsudzujú a hlavne si už toľko nemyslia, že oni sú tí prví, ktorí prišli na to, ako sa má žiť.

Nevynucujú si pozornosť. Ani lásku. Už prišli na to, že každý vzťah má dvoch aktérov a vzájomná náklonnosť sa musí vyvážiť. Keď jeden chce moc a druhý vôbec, proste to nedopadne. Prestávajú sami seba hodnotiť podľa toho, ako veľmi sa s nimi ostatní bavia, a dávajú oveľa viac priestoru.

Prijímajú bolesti života. Už nie je všetko nefér a krivda, ale jednoducho súčasť toho, ako si tu na tom svete existujeme. Každé zlomené srdce prebolí, aj keď nezostanú dva mesiace v posteli s depresiou. Takže si zrazu osvoja oveľa zdravšie mechanizmy, ako sa cez náročné obdobie v živote dostať.

Už sa toľko nehádajú. Často to vidíme u tých našich deťoch, ktoré majú vzťah. A my do neho môžeme nahliadnuť. Ukáže sa, že aj naši uhádaní teenageri dosiahli istý stupeň múdrosti, a vo svojich zrelších rokoch sa nepúšťajú toľko do nezmyselných hádok a niekedy radšej mlčia. A my to nemôžeme nič iné ako obdivovať.

Sú spokojnejší sami. A to je pre nás jedna z najťažších vecí, hoci je to tá najužitočnejšia súčasť dospelosti. Nevadí im, keď sú sami. Nepotrebujú nikoho k tomu, aby im bolo dobre. Dokonca ani nás. Nie je to o tom, že by nás prestali mať radi alebo potrebovať, ale o tom, že sa stávajú nezávislými na ľuďoch, ktorí môžu aj tak kedykoľvek odísť alebo nemať čas. To je niečo, čo by sme mali, hoci s ťažkým srdcom, podporovať.

Pretože vieme, aké to je.

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Nastavenia súkromia | Kontakt

© 2004-2021 CZECH NEWS CENTER a.s.