. .. .. .. .. .. .. .
. .

Rozmaznané dieťa ľahko a rýchlo Rodina

Každý rodič si asi niekedy povedal, že jeho dieťa je jednoducho rozmaznané a nič mu nie je dosť dobré. Niekedy je to pravda, niekedy je to len stav predtým, ako sa veci dajú výchovou zase trošku do poriadku. Keď sa nad tým zamyslíme, dieťa sa nestane rozmaznaným samo. V dnešnej dobe, keď našu pozornosť odvádza množstvo vecí, je veľmi ťažké vychovávať dieťa správne, nie jednoducho. Ale nerobíme to len preto, aby z našich detí vyrástli „slušní ľudia“. Robíme to aj preto, aby sme sa niekoľko desiatok rokov nestretávali s následkami našej nedôslednosti.

Ako spoznáme, že nám dieťa tak trošku prerástlo cez hlavu? Je to ťažké. Pretože všetci robíme, čo môžeme, čo považujeme za najlepšie, prípadne v danej situácii za najvýhodnejšie. A tieto dve veci rozhodne nemusia znamenať v danom okamihu to isté.

V dnešnej dobe deti samy seba hodnotia na základe vonkajších faktorov viac, než kedykoľvek inokedy. Najnovší telefón, značkové oblečenie, televízia, vreckové, fakt, čo pre nich sú rodičia všetko schopní zariadiť, urobiť alebo zaplatiť. Kto vie, ako sme sa v takejto situácii ocitli, ale nejako sa to jednoducho stalo. A my sa s tým musíme vysporiadať.

Ako u všetkého, najlepšie by bolo, keby sa to nikdy nestalo - keby sme si nikdy nemuseli povedať, že asi máme problém. Pretože mnoho rodičov sa nechá tak dlho svojimi ratolesťami vodiť za nos, že si zrazu uvedomia, že nestíhajú pokryť všetky potreby a rozmary svojho potomka; na ktorých pokrytie je dieťa ale zvyknuté. Pretože náročné dieťa v škôlke vyrastie v náročného teenagera, a všetci vieme, že nároky v teen svete nie sú dnes zrovna malé.

Čím skôr rozpoznáme, že sa naše dieťa rúti do problémov - a my s ním, tým lepšie. Takže tu sú najdôležitejšie varovné znamenia:

  • Nezvládajú prehry a straty, či už na ihrisku, pri športe, doma...
  • Na toho, kto ich porazil, hoci bol objektívne lepší, sú nahnevané. Rozhodne neblahoželajú k výkonu.
  • Keď im povieme „nie“, neakceptujú to. A rozhodne nám to dajú „zožrať“. Často tak, že povolíme.
  • Nejavia známky záujmu pomôcť. Komukoľvek s čímkoľvek. Okolo domácnosti, okolo seba, nám, priateľom.
  • Poznajú pravidlá, ale myslia si, že sú pre ostatných nie pre nich.
  • Ak majú problémy v škole, so známkami alebo výchovné, čakajú a spoliehajú na to, že ich vyriešime za ne.
  • Sú sebecké. Nijako sa nezaujímajú o potreby, city alebo túžby ostatných. Existujú len tie ich.
  • Rozhodne sa necítia za nič zodpovedné. Všetko je vždy vina niekoho iného.
  • Nevedia byť vďačné alebo čokoľvek oceniť. Darček, pomoc, kompliment. Ako rodičia ich vždy musíme trošku postrčiť, aby poďakovali.
  • Ak ich kamarát má niečo, čo ony nie, automaticky predpokladajú, že im to zabezpečíme (od lepších desiat po bazén na záhrade).
  • Nikdy nesplníme všetky ich priania. A keď príde na vec, vždy si budú sťažovať na to, čo sme neurobili, než by ocenili to, čo sme im dali.
  • Potrebujú byť prvé. V rade pri bufete, v centre pozornosti, prvé, kto má slovo, prvé, kto splní úlohu a tak ďalej. Nehľadiac na to, ako sa na tú prvú pozíciu dostanú a aký výkon odvedú. Prvé. To je všetko.

Ako sa s tým ako rodič pobiť? Predovšetkým nenechať to zájsť ďaleko. Ako už sme povedali, rozmaznaný školák je menší problém než rozmaznaný dvadsiatnik. Takže:

  • Prestaňte všetko robiť za svoje deti. To nie je nič proti ničomu, všetko sa musia naučiť a to, že nemáme trpezlivosť s tým, ako pomaly im to zozačiatku ide, môže vyústiť do situácie, keď svojmu dvadsaťpäť ročnému synovi natierame ráno chleba na raňajky. Každý boží deň.
  • Učte ich, ako prehrávať so cťou. V každej oblasti ľudskej činnosti sa nájde niekto, kto je lepší. To neznamená, že by sme sa mali prestať snažiť, iba to, že ostatní pre nás majú byť inšpiráciou, nie hrozbou.
  • Učte ich, ako vyhrávať s pokorou. Mať radosť z víťazstva je samozrejmé, ale treba brať ohľady aj na tých kto prehrali. Povedať, že to s nimi bol naozaj zápas, a že im prajeme veľa šťastia nabudúce. A keď nás poprosia o radu, dať ju.
  • Ako prevziať zodpovednosť za to, čo samy deti robia? Aj to je na nás. Nemali by sme chodiť orodovať za lepšie známky, za neudelenie trestu, žehliť ich trapasy.
  • Rodičia majú držať slovo. V dobrom aj v zlom. Keď povieme nie, bude platiť. Keď im dáme domáce väzenie, mali by sme ho dodržať.
  • Sme rodičia a my určujeme pravidlá, hoci sa na nich môžeme dohovoriť. Hlavné je ich ale neporušovať, nerobiť výnimky a nenechať deti, aby im prešlo, keď ich obídu.
  • Naučiť deti sa ospravedlňovať. A teda spoznať, čo vlastne urobili zle.
  • Naučiť ich pociťovať vďaku. Že „ďakujem“ nie je iba slovo, ale čo naozaj znamená. Aby vedeli, kedy vlastne ďakovať majú.

A ak si chcete prečítať viac o tom, aké správanie nás, rodičov vedie k rozmaznaným deťom, prečítajte si tento článok. Často za to totiž nemôže nič iné ako naša dobrá viera a dobrý úmysel.

Publikované



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE PŘIHLÁŠENÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Kontakt

© 2004-2022 CZECH NEWS CENTER a.s.