5 zásadných chýb vo výchove alebo Čoho sa dopúšťame na našich deťoch

Na univerzálnu „správnu výchovu“ pravdepodobne recept neexistuje. Ale vďaka pokrokom a hlavne výsledkom skúmania v odboroch psychológie a sociológie už vieme, čo niektoré vzorce správania deťom dávajú do ich budúceho života. Ako rodičia máme v rukách ich sebavedomie, zodpovednosť, láskavosť a schopnosť riešiť krízové situácie v práci, vzťahoch i medzi priateľmi. Čo (ne) robíme dobre?

Deti sa odmalička učia a najbezprostrednejšia forma učenia je napodobňovanie. Napodobňujú svoje vzory - rodičov, dedia ich návyky, postoje, štýl komunikácie a spôsob riešenia situácií i medziľudských vzťahov. A čo viac, niekedy (často) je pre dospelého jednoduchšie prijať niečo, čo je mu odmala blízke, než aby tvoril vlastný systém. K týmto naučeným a odpozorovaným vzorcom sa potom obraciame najmä v krízových situáciách, teda v momentoch, kedy ide o veľa.

Psychický nátlak

Nehovoríme vydieranie. Ale určitá manipulácia, vytváranie pocitov viny alebo zodpovednosti za to, že sa rodič cíti smutný? Alebo prehnaná ochrana pred nebezpečenstvom číhajúcim večer vonku, aj keby to malo byť len na ihrisku s kamarátmi? To všetko sú metódy, ako v deťoch vyvolávať vinu, nie zodpovednosť. A čo potom veta: „Ak (doplňte sami), nebudem ťa už mať rád/a!“ Tou zase učíme deti, že city sú podmienené, že je to niečo za niečo. Ale tak by to predsa byť nemalo, alebo áno?

Kritizovanie, znevažovanie

„Na to si ešte malá.“„Až vyrastieš, tak to pochopíš.“ „Tomu by si nerozumel.“ A tak ďalej... Počúvali ste také vety? Nevyvolávali vo vás pocit menejcennosti, zbytočnosti? Veď predsa človek nemôže za svoj vek. Po položení otázky, vyjadrení priania alebo názoru si každý zaslúži adekvátnu odpoveď. Nemusí byť obsiahla, ale jej hlavné posolstvo by malo byť: „Beriem ťa na vedomie, je pre mňa dôležité, čo hovoríš.“

„Si škaredý.“ „Si zlá.“ „Si hlúpy.“ „Si tučná.“ „Z teba asi nič nebude.“ Toto sú presne vety, ktoré nám rezonujú v hlavách do konca života. Môžu viesť k celoživotnej neistote („Vyzerá to, že hlúpy nie som, ale naši to hovorili, tak sa radšej nebudem nikde prezentovať.“) alebo naopak k prehnanej demonštrácii toho, že to tak nie je.

Neadekvátny príklad

Musíš, nesmieš, nerob, urob, to by si mal/a, to by si nemal/a. Čokoľvek povedať, je ľahké, všetci tušíme, ako by veci „mali byť“. Ale správať sa podľa prezentovaných hodnôt je ťažšie. Argument, že každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo lepšie ako on, je možné použiť možno až v dospelom veku dieťaťa... a to už býva na výchovu neskoro.

Známe úslovie „káže vodu, víno pije“ sa vo výchove prejavuje viac, než je zdravé. V jednom z minulých článkov sme sa venovali napríklad problematike, kedy sa rodič fajčiar snaží zakázať fajčenie svojim deťom. A to je len jeden z mála príkladov. Často rodičia používajú argumenty: „Ja si na to zarobím.“ „To je moja vec.“ „Teraz nehovoríme o mne, ale o tebe.“ A tak je dieťa postavené pred dilemu - poslúchnuť rodiča alebo sa správať ako on?

Striktné príkazy, benevolentné plnenie

Dôslednosť a konzistencia v požiadavkách je kľúčová. Ak sa na niečom dohodnete, trvajte na tom. Ak niečo sľúbite, dodržte to. Deti treba naučiť, že slovo má váhu.

Samostatnou kapitolou by potom mohli byť rozpory medzi rodičmi. Aj keď nemáte na vec rovnaký názor, je potrebné vystupovať pred deťmi jednotne. Dieťa musí vedieť, že rodičia sú síce dvaja, ale majú rovnaký názor. Že si o ňom myslia obidvaja to isté. Svoje spory si vyriešte neskôr, bez prítomnosti vašej ratolesti.

Čas sú predsa peniaze

... a peniaze sú predsa čas. V článku o vreckovom, ktoré učí deti aj rodičov, sme písali o modeli, ktorý deti učí, že peniaze môžu byť riešením medziľudských vzťahov. Stále častejšie sa stretávame s mladými ľuďmi, ktorí majú voľné popoludnia, večery aj víkendy a dostatok financií na to, aby si robili, takmer čo chcú. Mnohí rodičia sa snažia kompenzovať čas, ktorý s deťmi netrávia, akousi "finančnou náplasťou". A čo môže deti naučiť toto správanie?

Foto: iStock.com

Pár čísel na záver

Všeobecne asi môžeme povedať, že najväčšou chybou, ktorú môžeme ako rodičia urobiť, je nezáujem o dieťa ako o človeka. Z neho potom pramení väčšina ďalších ťažkostí a nešvárov vo výchove. Pozrite sa na retrospektívnu štatistiku Združenia Linka bezpečia, kedy respondentmi boli ľudia vo veku 18 - 44 rokov. Psychickú nepohodu až týranie zaznamenalo doma 70% opýtaných! A k najčastejším formám patrilo:

• správanie dospelého vyvolávajúce pocit zbytočnosti a menejcennosti (63,6%),
  

• pocit, že dospelá osoba neberie dieťa na vedomie (59,5%),
  

• znehodnocovanie myšlienok a pocitov dieťaťa (48,1%),
  

• ponižovanie (37,6%),
  

• obmedzovanie v kontakte s kamarátmi alebo inými blízkymi osobami (29,4%),
  

• nadávky, vulgárne oslovovanie zo strany dospelého (27,8%),
  

• opakované vysmievanie sa dieťaťu (27,2%),
  

• pocity strachu či hrôzy vyvolané správaním dospelého (21,9%),
  

• opakovaná ľahostajnosť dospelého k dieťaťu (21,6%).

(zdroj: http://old.linkabezpeci.cz/webmagazine/articles.asp?idk=216&ida=52)

Tieto alarmujúce čísla sú apelom na všetkých rodičov. Neexistuje žiadna univerzita rodičovstva, všetko sa učíme za pochodu, ale o to starostlivejšie by sme mali svoje kroky zvažovať. Majme na pamäti, že deti sú naše zrkadlo, radosť i budúcnosť. Nechceme od nich predsa nikdy počuť: „Nechcem sa k svojim deťom správať tak, ako sa naši správali ku mne.“