. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Než na dieťa vztiahneme ruku Rodina

Telesné tresty vzbudzujú veľmi rozporuplné reakcie - ako medzi rodičmi, tak medzi pedagogickými pracovníkmi a psychológmi. Vo všeobecnosti podľa hesla „nič sa nemá preháňať“ by mali byť debaty na tému o tom, či dieťa trestáme, alebo týrame, vlastne bezpredmetné. Avšak realita je taká, že výskumy a štúdie ukazujú, že telesné tresty môžu mať veľmi negatívny vplyv na vývoj dieťaťa. Na druhú stranu sú pre nás vlastne prirodzené, vždy tu boli a pravdepodobne tiež vždy budú. Musíme mať ale na pamäti, čo to telesný trest vlastne je a na čo má slúžiť - rozhodne totiž nie na to, aby poskytol úľavu tomu, kto ho dáva.

Keď príde na trest, malo by byť vždy jasné, za čo je. To v prvom rade. Keď by sme si dovolili použiť slovo „ideálny“ v tomto prípade - potom by sme za ideálny mohli telesný trest považovať ako vyšší stupeň pokarhania, rozhodne vždy nasledujúci po (kľudne aj opakovanej) výstrahe. Cieľom akéhokoľvek trestu je zmeniť správanie toho, koho trestáme, nie mu spôsobiť zranenie, veľkú bolesť, šok alebo poníženie.

Po tomto suchom úvode je samozrejme namieste povedať, že každá rodina, každý človek a vlastne aj každý štát má nejakú svoju tradíciu, vlastný spôsob reakcií (a ich prípadných postihov). A tiež vlastnú mieru zdravého rozumu, svedomia a vychovania. V našom prostredí je (zatiaľ) nepredstaviteľné intenzívne zapojenie štátu alebo iných orgánov dohľadu na to, či dáme nášmu dieťaťu pohlavok. Rovnako tak, ako sa ale začínajú viac oficiálne riešiť rôzne formy domáceho násilia, začína sa oko postihového aparátu sústrediť tiež na to, ako sa kto k deťom chová. Boli doby, kedy sme dostávali zauchá v škole na dennej báze (ak bolo za čo) a doma sme za trest kľačali na hrachu. O tom, ako je súčasná tendencia prospešná alebo nie, by sa dalo ďalekosiahle polemizovať. Škandinávsky model prísnych reštrikcií akýchkoľvek fyzických trestov je nám v našom prostredí pravdepodobne rovnako vzdialený, ako drastické praktiky niektorých iných krajín, ktoré sú v nich považované za normálne.

Vychovanie verzus trest

Ako u všetkého, najlepšia je prevencia. A teda aj prevencia takéhoto správania, za ktoré by sme ten telesný trest udelili radi a pokojne niekoľkokrát. To je veľmi zložitý problém, pretože trest je negatívna motivácia pre žiaduce správanie, dieťa sa chová dobre „zo strachu“. Ideálne by samozrejme bolo, keby sa správalo žiaducim spôsobom, pretože je mu vlastné. Tým ale už brúsime do hlbín tajov výchovy, dôslednosti, trpezlivosti a vytrvalosti každého z nás - a predsa len, nikto z nás nie je neomylný, nikto nemáme nervy zo železa a ani možno nie je vždy čas na vysvetľovanie.

  • Vziať to obrátene. Časté telesné tresty môžu pôsobiť úplne kontraproduktívne a u detí vyvinúť antisociálne správanie, agresiu i prípadné psychické ťažkosti. Ak chceme veľmi intenzívne pracovať ako s dieťaťom, tak sami so sebou, môžeme sa sústrediť na pozitívnu motiváciu. Teda miesto trestania za to, čo je zle, intenzívne odmeňovať (aj pochvalou alebo ocenením) to, čo je dobre. Dieťa potom bude vyhľadávať ďalšiu pochvalu a nie sa báť trestu.
  • Upraviť prostredie. Ak máme so svojimi deťmi skúsenosť takú, že veci rozbíjajú, odhadzujú alebo boh vie, čo ešte, môžeme samotnej udalosti predísť. Dať mu z dosahu poháre, ak sa chystá odhodiť hračku, vziať mu ju, ak sa chystá prevrátiť kvetináč, dať ho preč. Potom je priestor na vysvetlenie pred tým, než ku skutku vôbec dôjde.
  • Prevencia zlej nálady. Nechcete, aby sa dieťa trebárs zlostilo na cestách, aby bolo pojašené? V tom prípade je na to treba myslieť dopredu. Vziať so sebou dostatok hračiek na zabavenie, desiatu, ak na dieťa zle pôsobí, keď začína mať hlad, nechať ho vyspať, ak je bez spánku mrzuté. Sami svoje deti poznáme najlepšie, vieme, čo funguje.
  • Nastavte pravidlá. Racionálne a zrozumiteľné pravidlá, ktorých porušenie je následne trestané, vedia spracovať aj pomerne malé deti. V takom prípade je na nás, aby sme ich účinok neznehodnocovali - musíme byť v ich dodržiavaní konzistentní. Akékoľvek zmätenie môže dať dieťaťu „nádej“, že nabudúce to možno prejde tiež. Flexibilita pravidiel a diskusia o nich je úplne v poriadku a úplne žiaduca predovšetkým so staršími deťmi, všetkému by ale mala predchádzať obojstranná diskusia. Následky svojho správania si nesieme pri každej situácii celý život, je potrebné naučiť deti zodpovednosti za vlastné správanie. A keď vopred vedia, čo sa stane, keď neurobia to alebo ono, nemôžu si potom sťažovať na to, že je niečo nespravodlivé.
  • Hluchí, slepí, nemí. Takzvané hnevanie je pre mnoho detí „iba“ prostriedkom na upútanie pozornosti. A niekedy aj následný trest je prijateľný len preto, že sa niečo deje. A svoje deti poznáme veľmi dobre, spoznáme, prečo hnevajú. Špeciálne na menšie deti veľmi dobre funguje systém, kedy nežiaduce správanie jednoducho prehliadame. Mohli sme ich už miliónkrát potrestať, kričať a vysvetľovať, keď to nepomohlo, toto zaberie často. Nesmieme si ignorovanie nežiaduceho správania ale pliesť s ignoranciou dieťaťa, tá by mohla spôsobiť psychický konflikt, iba absolútna nereakcia na hnevanie (vrátane viet typu „kým budeš robiť toto, tak ťa nepočujem, tak s tebou nebudem hovoriť...“ a tak ďalej) .
  • Sme dospelí. Telesné tresty často znamenajú jediné, ukázať prevahu. Tá sa dá ale prejaviť mnoho inými spôsobmi. Predovšetkým tým, že sa vieme ovládať (aj keď je to niekedy až nemysliteľné ťažké). Sme pre naše deti vzorom, a keď nás uvidia strácať nervy, nebude im to pripadať ako niečo, čomu by sa mali odučovať.
  • Pochopiť a objať. Naše deti často hnevajú aj preto, že majú problémy, s ktorými sa ešte nevedia vysporiadať. Od škôlky po strach z tmy, často si robia starosti aj z niečoho, čo by nás v živote nenapadlo. Ak prejavíme empatiu, budeme sa snažiť porozumieť a nebudeme ich problémy bagatelizovať, možno sa nám podarí rozlúsknuť, čo sa za ich správaním skrýva. A objať. Pevne a upokojujúco, dať im pocit, ktorý by dieťa u rodiča malo mať - bezpečný priestor.
  • Je v poriadku vyjednávať. Koniec koncov môžete dôjsť k dohode, ktorá bude vyhovovať obom stranám, nie len jednej. A takéto dohody majú oveľa väčšiu tendenciu byť dodržiavané. Dokonca sa môžete dohodnúť aj na prijateľnom treste. Vyjednávanie samozrejme nie je na mieste u besných batoliat, ale neskôr - prečo nie? Môžeme sa dozvedieť aj veľa nového o úsudku našich detí, o ich morálke a tak ďalej.

Telesný“ namiesto „trest“

Dobré je si tiež pamätať, že pod telesným trestom si nemusíme predstavovať niečo, čo dieťaťu spôsobí vlastne neužitočnú bolesť, ale napríklad aj to, čo odvedie jeho pozornosť iným - viac telesným smerom. Pre odrastenejšie deti nie je od veci vymyslieť systém športových trestov, drepy za sprosté slovo, kľuky za nesplnenú úlohu a tak podobne. A mať neustále na pamäti, že trest je výchovou pre toho, kto je trestaný, nie úľavou pre toho, kto trestá.

Publikováno



ČLÁNKY MOHOU KOMENTOVAT POUZE REGISTROVANÍ UŽIVATELÉ
Registraci provedete ZDE
© 2004-2020 CZECH NEWS CENTER a.s. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Kontakt