Senecká dúha 2008 - umelecká súťaž, deti z našej MŠ súťažili aj v tancovaní pod vedením p. uč. Andrejky Gajdošovej (na videu "tehulka") ..... no a moja Sisi je tá najmenšia, ale nie najmladšia (čerstvo 4-ročná), celá ružová, s három a´la Kelly Family ..... (najmladšia tam bola Ninka Biháriová, za Siskou, tá ešte nemala na súťaži tuším 4 roky) Ostatné detičky: Adamko Gašparovič, Rudko Bokroš, Simonka Hokšová, Chiara Katonová a už sponínaná Ninka Bihariová a Sisi
Môj manžel s partiou kamarátov chodievali hrať volejbal. Každý zápas chodili zapiť "jedným zmierovacím pivkom". Neviem, čo sa mi stalo, ale raz som sa rozhodla, že si ich zápas pôjdem pozrieť a pôjdem s nimi aj na to zmierovacie pivko do jednej vychytenej krčmičky v našom meste, ktorá, už, bohužiaľ, nestojí. (Česť jej pamiatke!") Vošli sme dnu, hneď rovno k výčapu. Manžel pri pulte zbadal dvoch známych: - Vy dvaja tu stojíte jak na kare! - verte mi, v tejto chvili zabodoval! - Práve sme pochovali dedka. My tu máme kar ... -
Súrne som potrebovala nafotiť môj ksicht. Vbehla som so fotoateliéru, o ktorom si myslím, že v našom meste je jeden z tých lepších. Vtrhla som tam ako Tsunami a ostala som stáť medzi dvermi, lebo spoza stola na mna zvláštne hľadeli majiteľka s pracovníčkou (to asi kvôli tomu, ako som tam vtrhla). Pomaly som podišla k nim a predniesla som svoju požiadavku: - Potrebujem odfotiť môj ksicht. Viem, že to nie je bohviečo, ale potrebujem to súrne.- Majiteľka sa postavila a išli sme spolu do miestnosti, kde sa fotí. Začali sme. Poznamenala: - Mohli ste sa trošku namaľovať.- - Prosím? Veď som! - povedala som jej. Špirála a lesk na pery predsa predstavujú vrchol môjho líčenia! - Aha. No, myslela som, že ste sa mohli namaľovať trošku výraznejšie... - poznamenala. Keď sme boli s fotením hotové, vrátili sme sa opäť do "administratívnej" miestnosti. - Poprosím vaše meno - - Mokošová - - Ako? - - Mo - ko - šo - vá ... lepšie sa mi už, bohužiaľ, neušlo - v tej chvíli som si mala radšej priať, aby mi zdrevenel jazyk! ... Majiteľka zdvihla hlavu od papierov a hlesla: - A čo mám potom povedať ja?! - ... volá sa Húsenicová ...
Vracali sme sa z jazera vyčerpaní (aspoň my - rodičia, čo sme ani nekorčuľovali) k autu. Kým sme sa, teda kým sa deti korčuľovali a my len tak postávali, vedľa nášho auta, pardon, favoritu, zaparkovalo auto. Vyzeralo super! Tmavozelená metalíza, športová úprava. Na "zadku" však nemalo "klasickú značku", ale JAPONSKÝ "HAKYBAK". Moki - junior sa pýta: - Čo znamená ten znak?" - my s manželom ako správni rodičia sme na neho škaredo zazreli, že odkiaľ to máme asi tak vedieť...(ináč to bol taky malý Peugeot). Zachránila nás Sisi, ktorá nikdy nestráca duchaprítomnosť a na bratovu otázku bezprostredne a s takou úžasnou presvedčivosťou hlesla: - NARUTO!"
inzercia
