| Idem z prace a brodim sa snehom. Veter mi nafukuje kapucnu, neda sa mi ani cigaretu zapalit, ale som hnany vpred vidinou domova. Prichadzam na zastavku, na to ze je 9 hodin, stoji tu akosi vela ludi. Hadam nesiel predosli autobus? Zeby niekde zapadol? No nic. Skryvam sa do budky, odborne cakarnou zvanou. Mam este 5 minut do prichodu autobusu, tak sleduje cestu, co ak nahodou pojde niekto znamy do Trnavy, zial, moje nadeje sa nesplnili. Prichadza autobus, na to, ze na ceste sa tvoria jazyky meskal len 3 minuty. Otvoria sa dvere na autobusy, pozrem dnu, tam sedvy autobusar, na ociach tmave okuliare (aj ked husto snezilo a bolo zamracene) a zuje zuvacku ako ti chlapci v obecnej skole, ked ziskali tie „prave, americke“ zuvacky. Nastupujem do autobusu, bola to ta stara klasicka karosa, v ktorej som sa vozil ako maly chlapec, ked som siel na prazdniny k starej mame. V hlave sa mi mihaju myslienky na detstvo, na prazdniny, na tu bezstarost. Ale to vsetko konci, ako sme sa zacali rozbiehat. Autobusar bol asi riadny srandista, som si myslel, ked, zaradil rychlost a prudko pustil spojku, autbus zacalo krizit. Prislo mi to smiesne, lebo som kedysi mal BMW, ktore malo tiez zadny nahon a taketo blbosti boli na snehu na dennom poriadku. Vysli sme sa na cestu, ostalo ticho. Bolo pocut len motor. Divam sa vokol, na cestujucich ktori idu od niekal inakadial. Ich tvare vyzeraju zamrznute ako Nastenka ked sa chytila rezla Mrazika. Lenze ona sa tvarila blazeno, ale z vyrazov tvare tychto ludi som citil strach, strach ako je mozno vidiet na filmovom platne, ked davaju neaky horor. Ale neprikladam k tomu neaku podstatu, a ukladam si notebook na ten sietkovany odkladaci priestor nad hlavou. Vychadzame z dediny. Naklonim sa do ulicky, pred nami je vsetko biele. Cestu neurcuju jarky, ani tie plastove patniky, ale len bocnice vyhrnuteho snehu. Prichadza silny narazovy vietor, autobus sa vselijako naklana, posuva. Pozeram na sofera, ten spokojne so zuvackou toci volantom zo strany na stranu. Mraz na mna ide, az ked vidim, ze oproti ide kamion, ktori sa takisto smyka zo strany na stranu. Zamyslam sa, co asi spravia. Pozeram na sofera, stale zuje zuvacku. Neviem ci dokaze tak perfektne skryvat strach, alebo si tak silno veri, ze je dobry sofer. Prechadzame okolo kamionu velmi tesno a bez brzdenia. Keby som v tej chvili vystrcil prst z okna, tak kamionu zotriem sneh z navesu. Po tomto zazitku stale sledujem co je pred nami, dufam, ze uz nestretneme kamion. Prichadzame ku kruhacu. Ideme neako rychlo, hadam nejde na neskore brzdy? Nesklamal som, sa nesiel... Ten kruhac sme presli bez brzdenia. Adrenalin stale stupa. Za kruhacom je cesta cista, sneh sa len presuva po ceste. Ukludnujem sa, len do chvile, ked autbusar nezacene obiehat auto a nasledne dodavku, ktoru doobiehal az v zakrute. Za zakrutou kopec a tam vela snehu. Do kopca vchadzame mierne bokom. Uz chcem byt v tranve, uz chcem byt v meste, aby tento sialeny sofer nemohol ist rychlo. Prichadzame na prvu krizovatku, kde odbacame vlavo. Davame prednost, zrazu len zahuci motor, predok stoji na mieste, a zadok sa posuva do boku. Pozrem cez bocne okno, boze ide kamion. Zacinaju mi sediviet vlasy, ako sa ten kamion blizi, a mi sa tocime na mieste. Zrazu zaskrka prevodovka, autobus cukne, a pohyname sa. Pozriem sa do ulicky, jedna dievcina sa vyskytla na chodbicke, zdvihala sa hore, neviem ako sa tam dostala, kedy sa tam dostala, bol som sokovany kamionom. Ideme po meste, premavka je minimalna. Co zakruta, to sofer si da driftik. Nemam nic proti driftu, len nie na 8metrovom autobue plnom ludi. Prichadzame na hlavne tahy Trnavy. Tu uz je premavka husta. Rozmyslam, cim ma moze tento sofer este prekvapit. Nesticim si tu vetu ani dopovedat, a sofer robi mysicku na dvojprudovke, po ukonceni smekne na brzdy, lebo je cervena. Neaky patoh sa kotula do predu. Ked autobus stoji, prichadza si neake dievca pre batozik. Oprasuje si ho, aj ked to je zbytocne, lebo vsade je voda. Zelena. Aubus sa rozbieha do kopceka. Pred nami ide passat a minitraktor s pluhom. Ku kruhacu to je asi tak 150metrov, ked vtom zacne autobus tieto auta obiehat. Hovorim si to snad nie, ved je vidiet ze ten kopec je nmrznuty. Tesne sa vyhybame oprotiiducemu autu, blizi sa kruhac, ale stale ideme prilis rychlo, a nielen to, ved mi ideme v protismere!!! Co tento sialenec ma v plane, ved oproti idu smetiary. Vidim na soferovy smetiarskeh auta, stres v ociach, v zrenickach mu je urcite vidno rutiaci sa autobus rovno na neho, a urcite tam je aj odraz autbusarovych okuliarov, ale ten strha volant, predkom tesne miname znacku prikazaneho smeru vjazdu do kruhaca, zadok sa smyka, a pocuj skrenie plechu o plech. Bola to znack. Veru, mozem skonstatovat, ze bola, a uz nieje. Resp je, ale uz nieje rovno. Srdce mi bije ako motor trabanta pri 4000otackach. Uz nech som na mojej zastavke, nech uz vystupim. Prichadzam do ciela, vystupujem, nadychujem sa cerstveho vzduchu. Tesim sa, ze osm prezil. Vidim na ociach spolucestujucich, tu istu radost a srastie, ze sme sa dostali do ciela bez ujmi na zdravi.otovcim sa k autobusu, je prazdny. Sofer nalepil zuvacku na vnutrony spatak, zapalil si cigaretku, zahrkotal s prevodvokou, zahrabal a bokom odisiel zo zastavky. Zapalujem si cigaretu aj ja, ved trepa takyto zazitok rozdychat. Divam sa na skatulku, a tam je napisane, „FAJCENIE VAZNE OHROZUJE VASE ZDRAVIE“ v duchu si myslim, nielen fajcenie... S usmevom sa vrham do tej sneznej fukanice a odchadzam pesi domov. |
inzercia
VŠETKY VTIPY
