Pokúsiť sa zistiť, na čo sme tu. Akú úlohu nám dal stvoriteľ
Pokúsiť sa zistiť, na čo sme tu. Akú úlohu nám dal stvoriteľ, keď nás vrhol na tento svet. Každý z nás má vytýčenú nejakú úlohu - to tvrdia nielen náboženskí aktivisti. Druhá vec je, že nás to nemusí zaujímať. To, čo chceme my, je nám jasné. Načo sa unúvať a snažiť sa počuť tichý hlas Niekoho, koho ani nevidíme a ani sa nedá dokázať, že existuje.
Lenže kam to vedie, keď sa necháme viesť inými hlasmi? Alebo len tvrdohlavo žijeme tak, ako najlepšie vieme a ako sa dá, a nestaráme sa o nadradený účel nášho bytia?
Obávam sa, že to popisuje chorvátska spisovateľka, keď spomína na časy vojny v Juhoslávii na začiatku 90. rokov (20. storočia).
Tak pre ilustráciu pridám pár riadkov voľne preložených zo zbierky príbehov The Balkan Express - písané v januári 1992 v Zagrebe. Autorka: Slavenka Drakulić.
Vôňa nezávislosti
Sedela som v aute a cez predné sklo som zazrela rampu so žltým nápisom Colnica. Stál tam policajt a práve študoval niečí pas. Napravo od cesty stála plechová búda podobná kontajneru na prevoz tovaru. Biela krabica bola stanicou policajtov a colníkov. Vedľa, na vysokom stožiari, viala novučká Slovinská zástava. Vyzeralo to celé ako improvizovaná stanica kontroly v nejakom zapadákove, až na to, že to mal byť hlavný hraničný prechod medzi Slovinskom a Chorvátskom a ja som sa chystala po prvýkrát túto hranicu prekročiť.
Hranica bola celkom nová, dokonca Chorváti ešte nestihli na svojej strane postaviť nejakú stráž. Vystúpila som z auta. Stála som na asfaltke v Brogane, ohrievaná slabým zimným slnkom, načiahla som sa pomaly po svoj pas a podala som ho strážnikovi. Strážnik bol mladý, usmial sa na mňa prichádzajúc ku mne, a bol to úsmev hrdosti na to, čo robí. Môj pas bol, samozrejme, červený, ešte juhoslovanský. Sledovala som svoj pas v jeho rukách. Odrazu som si uvedomila absurdnosť tejto situácie. Došlo mi, že kým on kontroloval môj juhoslovanský pas, on sám musel mať stále taký istý. Takto sme dopadli, občania jednej krajiny, rozpadajúcej sa na dve budúce krajiny. Stáli sme na hranici, ktorá ešte nebola ozajstnou hranicou, s pasmi, ktoré už vlastne neplatili.
Do tejto chvíle štáty Slovinsko, Chorvátsko, hranice, rozdelenia, boli akoby nereálne. Teraz tu tí ľudia v policajných unifomách Slovinska stoja medzi mnou a Slovinskom, krajinou, ktorá kedysi bola spoločná, patrila aj mne. Pred pár týždňami som tam mohla voľne cestovať. Teraz je to iné. Čo keby som teraz začala utekať? Napadlo mi náhle a spomenula som si na Berlínsky múr. Začal by ten mladý usmievavý policajt na mňa strieľať? Aj keď som verila tomu, že by nestrieľal, po prvý raz som zakúsila tú hranicu fyzicky. Stála tam bariéra, bolo ju cítiť v ovzduší. V tej chvíli som vedela, že všetky tie krásne reči o múroch, ktoré sa v Európe rúcajú, sú číre klamstvo. Múry sa práveže v celej Európe budujú, neviditeľné múry, ktoré je oveľa ťažšie búrať, a tento hraničný prechod je jedným z nich.
