na čo umrie svet

V knihe Nenásilná komunikace je uvedená citácia jedného francúzskeho spisovateľa, ktorý za svojho života absolvoval, nie na fronte, obe svetové vojny. Pozoroval, čo sa deje v spoločnosti, ktorá prepadla vojnovému šialenstvu. Ako sa ľudia postupne začali do vojnovej mašinérie zapájať a nemali pritom výčitky svedomia. Z toho vyplynul nasledovný citát:

"Dlho som premýšľal o tom, že ak vinou stále účinnejšej deštrukčnej techniky nakoniec ľudský druh na Zemi vyhynie, nebude to krutosť, ktorá bude zodpovedná za naše vyhynutie. Ani nenávisť, ktorá bude reakciou na krutosť, ani odveta a pomsta, ktoré to so sebou prináša... Ale povoľnosť, nedostatok zodpovednosti moderného človeka, jeho ponížené prijímanie každého verejného nariadenia. Hrozné veci, ktorých svedkami sme boli, ani veci ešte hroznejšie, ktoré sledujeme dnes, nebudú toho príčinou, ani odbojní, neskrotní ľudia, ktorých je vo svete stále viac, ale bohužiaľ stále rastúce množstvo poslušných, povoľných ľudí."

Nie som hrdinka. Zaradila som sa k poslúchajúcej väčšine počas pandémie. Najprv ma zaskočilo povinné nosenie rúšok. Bolo mi nepríjemné ako sa na mňa ľudia na ulici škaredo pozerali hneď prvý deň tohoto nariadenia, keď som ja o ňom ešte nevedela.

Podľahla som tlaku "verejnej mienky".

Mala som "náhubok", ako som rúško prezývala, poctivo na hube.

Zobudila som sa až vtedy, keď sa ľudia začínali dávať napichávať nejakou novou vakcínou.

Je mi trápne, že som tak dlho vydržala hrať - hru na pandémiu.