Ako sa (ne)necháme zmanipulovať

Rôzni sa pohľad na otázku: Koľko ľudí malo v skutočnosti vážne vedľajšie účinky alebo má trvalé následky po mRNA?

Našla som opis situácie z nedávnej histórie, ktorý sa podľa môjho súkromného názoru veľmi dobre hodí pri hľadaní pravdivej odpovede na nastolenú otázku.

Na viditeľnom mieste (v hlavných médiách) sú správy o vážnych a dlhodobých následkoch prekonaného ochorenia K.

Strašia nás Dlhým K.

Poukazujú na hrozbu opakovaného ochorenia. Iste, toto skoro 3 roky nové ochorenie je zlé. A kto mal stredný alebo ťažký priebeh a prežil to, nechce si to zopakovať. Preto sa - pre istotu - nechal alebo nechá zaočkovať. Hoci aj pár týždňov po prekonaní choroby.

         Je to normálne? Dáva sa niekto zaočkovať krátko Po prekonaní chrípky?

A potom, ak mu pretrvávajú zdravotné ťažkosti, všetka vina sa jednoducho zvalí na Kovid.

Lenže to, čo je nebezpečné na víruse, slávny Spike proteín, je pekne zaobalené vo vakcíne!

A keby len to! Je v nej zakódovaný recept na výrobu toho istého S-proteínu, aký sa nachádza vo víruse!

Takže je veľmi ťažké, priam až nemožné, rozlíšiť, ktorý z tých dvoch S-proteínov je ten zlý.

A tu sa núka možnosť rozlúštiť túto záhadu - podľa výskytu rovnakých porúch, aké vyvolávalo ochorenie Kovid, u očkovaných ľudí, ktorí Kovid neprekonali!

Je ich tak málo, že sa o nich mlčí?

V USA nie, tam je tento fenomén už na svetle sveta. Tam sa skupiny ľudí, poškodených vakcínou, ujal senátor istého štátu, a ich príbehy i počet obetí zviditeľňuje. Nie je ich vôbec zanedbateľne málo. Pýtate sa na meno? Prosím, volá sa Ron Johnson.

A na Slovensku takýchto ľudí - myslím poškodených vakcínou - niet?

Kdeže! Iba sa o nich na verejných fórach mlčí. Alebo sa ich počet bagatelizuje. Asi podobne, ako tomu bolo u ZPS pred vyjdením budteľskej knihy Raymonda Moodyho Život po živote.

Ako sa zo štatisticky nevýznamného počtu ľudí so ZPS stal každý dvadsiaty občan USA, opisuje autor v knihe Svetlo na druhom brehu, slovenský preklad Pavel Vilikovský, SMENA 1991.

Tu je úryvok zo str. 9:

"Kniha (Život po živote) vyrukovala s mnohými otázkami, na ktoré nevedela dať odpoveď, a vyvolala hnev skeptikov, ktorí považovali odborne spracované prípady niekoľkých stovák ľudí v ríši "ozajstného" vedeckého výskumu za bezcenné. Mnohí lekári tvrdili, že o zážitku prahu smrti (ZPS) nikdy nepočuli, hoci oživovali stovky ľudí. Ďalší tvrdili, že je to jednoducho psychická porucha, ako schizofrénia. Niektorí vyhlásili, že tieto ZPS mávajú iba mimoriadne nábožní ľudia a iným sa zdalo, že je to forma posadnutosti diablom."

Tu odbočím. V jednej starej  populárne lekárskej knihe určenej ženám v domácnosti som čítala, že určitý problém so zápalom prsníkov pri kojení mávajú iba ženy s nízkym vzdelaním. Dnes sa na tom pozastavíte, ale v tej dobe tento názor čitateľ nekriticky prijal a ak taký problém mal, radšej sa s ním nechválil...

"Podaktorí lekári vraveli, že deti takéto zážitky nemávajú, lebo neboli "kultúrne poznačené" ako dospelí. Ďalší vyhlásili, že ľudí, ktorí majú ZPS, je primálo, aby tieto záznamy boli štatisticky významné."

...

na str. 10 sa ďalej píše:

Skúmateľ verejnej mienky George Gallup ml. zistil, že v Spojených štátoch malo ZPS osem miliónov dospelých ľudí. To znamená každý dvadsiaty človek:"

Viete, čo tým chcem naznačiť? 5% populácie malo ZPS, a pritom sa lekárska obec zhodla na tom, že je tento jav mimoriadne zriedkavý...