. .. .. .. .. .. .. .
. . . .

Veci,o ktorých sa (ne)hovorí,ale bolia ... alebo slušnosť kontra vek? O živote

Veci,o ktorých sa (ne)hovorí,ale bolia ... alebo slušnosť kontra vek?

Sme zvláštni,my dospelí ... a čím sme starší,tým viac to na nás sedí. Narodia sa nám deti a od prvých krôčikov,slov,činov,ich učíme,čo sa má a čo nie,čo je správne,čo sa patrí a čo je „škaredé“ ... Keď príde dieťa do akejkoľvek miestnosti,kde sú ľudia,učíme ich pozdraviť: a tak človiečik vojde s maminou na poštu,do obchodu či do čakárne a suverénne zahlási „Dobrý deň!“ ...my dospelí sa usmejeme,odzdravíme a venujeme sa akejkoľvek činnosti čo dovtedy. Prečo to však nedokážeme spraviť tiež? Normálne,automaticky.... otváram dvere a zároveň ústa- s príslušným pozdravom.Bez ohľadu na to,či je tam jeden človek alebo niekoľko desiatok ľudí ... Ak dieťa niečo od nás chce,snažíme sa mu s láskou vtĺcť do hlavičky,že má používať „zázračné slovíčka“ : Prosím a Ďakujem. Koľkokrát ste ich za posledný týždeň počuli od dospelých? Prosím si lístok, prosím si kilo jabĺk,prosím vás,chcem zaplatiť za šeky .... dieťa chce=poprosí.Samoška,do istého veku,keď ako –násťročný má pocit,že mu nik nerozumie a preto ani slová prosím už neznejú tak často,ako predtým ... a poďakovanie? Už len keď platíme pokladníčke v nákupnom centre,málokto otvorí ústa a poďakuje ...

     Sú situácie,na ktoré sme obvykle citlivejší,možno vzťahovačnejší ...keď nám nie je dobre,keď máme problémy,ponáhľame sa ....ale je to dôvod,aby sme zabúdali na slušnosť? Myslím,že nie. Ani vtedy,ak mám hlavu plnú šedín,v rukách paličku či vrásky na tvári nie je dôvod,aby som sa zbavila slušnosti.A zdravotné postihnutie tiež nie.Nič nie je automatické ...žiaľ.Ani slušnosť. Nič neoprávňuje –siatnika s barlou v ruke vrútiť sa na úrad,poštu,do banky ... a aj keď vidí rady čakajúcich,bez slova sa postaviť k práve uvoľňujúcej sa priehradke. Ak sa niekto ozve s tým,že všetci čakáme,jeho namrzená a urazená odpoveď znie,že ON (či ONA) je ZŤP a potrebuje LEN (zaplatiť,vytiahnuť peniaze,tlačivo...).

       Aj ja mám príslušníka blízkej rodiny ZŤP (a naozaj ŤAŽKÉ postihnutie s obmedzenou pohyblivosťou), aj ja sama som bola nejaký čas odkázaná na vozíček a neskôr barle ... ale práve preto som nikdy nezabúdala a nezabúdam,ak niečo v takomto prípade potrebujem,že MUSÍM POPROSIŤ! A samozrejmosťou je slušnosť typu „Dobrý deň,mohla by som prosím....“ a vzápätí „Ďakujem“ .... Je to také ťažké?! Asi áno,keď do detí to vtĺkame viac ako jedno desaťročie a potom v priebehu krátkych mesiacov (najmä s preukazom dospelosti v peňaženke) to tvrdo vydreté rýchlo strácame .... V takých chvíľach si nielen pomyslím,ale už mnohokrát aj nahlas reagujem, že aj kravka,keď vojde do maštale povie Búúú ... sme ĽUDIA ...hovoríme o sebe ako o pánoch tvorstva ...ale sme naozaj viac,ako tie kravičky,keď sa nevieme (či nechceme) aspon slušne správať ?!

Publikované 7.8.2017, 17:14
ďalšie články autora



BLOGY MÔŽU KOMENTOVAŤ IBA REGISTROVANÍ UŽÍVATELIA
Registráciu vykonáte TU
Barbora R. (Barunka34) ID 331142 (30.1.2019, 2:10)
(clamp)
ODPOVEDAŤ
© 2004-2019 CZECH NEWS CENTER a.s. | Reklama | Podmienky serveru | Cenník členstva | Návod na inzerciu | Desatoro | Osobné údaje | Kontakt