spoločnosti. Po jej kritike si chatár vzdychne: "Veď už ani tie hovná
nie sú, ako bývali."

Na môj udivený pohľad naštvato odpovedá: "Keď sa vonku latrína
naplnila, posypal som jej obsah biologickým prípravkom, ktorý za dva
mesiace tú kopu rozložil. Posledné roky však to isté množstvo trvá
dva razy toľko!!!"

Pamätám si, ako sme spolu tieto záchody stavali. Jeden turisti
používali a druhý bol zamknutý, lebo sa jeho obsah práve rozkladal.
Po naplnení sa ich úloha vymenila.
Chatár pokračuje: "Pamätáš na chlieb zo Smokoveckej pekárne? Ten vydržal mäkký len pár dní.
Otvorené mlieko skyslo za deň. A dnes?"

Pomaly mi začína dochádzať, kam mieri. Potravinársky biznis so
svojimi rozvinutými technológiami spracovania a konzervovania nás
prepcháva podozrivými E - čkami, aby si zabezpečil čo najvyššiu
trvanlivosť výrobku.

A E-čka si taktiež prerazia cestu do každodenného produktu nášho
ľudského tela. Pri týchto úvahách som podvedome prestal žuť večne
mäkkú bábovku, ktorú som na chatu priniesol z hypermarketu Lidl,
rozmýšľajúc nad tým, či vôbec nejaké vedecké laboratória vo svete
systematickejšie skúmajú to, na čo prišiel chatár.
Pri debate ako reaguje náš organizmus na túto pomalšie rozlokladajúcu sa zmes toxínov v
našom tele už idem radšej spať!
Ráno prší. Schádzam dolinou, teším sa do Smokoveckej pekárne. Kúpim
si na raňajky tie tradičné rožky, ktoré sme kedysi dávno vynášali na
Zbojníčku.
Na môj údiv pekáreň zrušili. Ľudia vraj radšej kupujú trvácnejšie
pečivo z hypermarketov...

Možno by bolo dobré, aby si každý postavil vlastnú latrínu. Aby sa
sem tam do nej pozrel a zamyslel sa nad tým, prečo tie jeho produkty
už nie sú také, ako bývali...

Palo Barabáš