Pravidlá spokojného života

Ťažkými obdobiami prechádzame častejšie, než by sa nám páčilo. Zdajú sa nám nekonečné, bezvýchodiskové a ubíjajúce. Potom sa veci ale zmenia a nám je zase dobre. Život, aj ten emocionálny a psychický, jednoducho má svoj kolobeh. A čím sme starší, tým častejšie prichádzame na pravdy a pravidlá, ktorými by sme sa nielen mali riadiť, ale bez ktorých sa náš život proste nezaobíde. Aké pravdy to sú? Čo sú neodškriepiteľné pravidlá spokojného života?

V každom životnom období máme svoju predstavu o tom, čo je „to najhoršie, čo sa nám môže stať“. Bohužiaľ nám život začína s postupujúcim vekom ukazovať, že maturita to nebola. Ale postupne nám tiež odhaľuje múdrosti, ktoré sú univerzálne, a keď sa ich budeme držať, budeme oveľa, oveľa šťastnejší.

Zmieriť sa s minulosťou. Alebo čo bolo, bolo. Žiadna miera previnilosti, zlých spomienok alebo výčitiek svedomia nezmení to, čo sme v minulosti urobili, čo niekto urobil nám, alebo do akej situácie sme sa dostali. Čo sa minulosti týka, príde čas, kedy treba prestať jatriť rany, nechať ich zahojiť sa, nezabudnúť, poučiť sa, radovať sa z úspechov a poučiť z toho, čo by sme dnes urobili inak. Nemôžeme na seba (ani na ostatných) byť nahnevaní za niečo, čo sme nevedeli, kým sme sa to nedozvedeli.

Čo si o nás myslia ostatní nie je naša vec. Je to ťažké. Sme zvyknutí žiť v područí hodnotenia ostatných. Od pochvál a trestov rodičov, cez známky v škole, až možno dokonca aj po ohodnotenie v práci. Kým je ale náš pracovný alebo akademický výkon celkom jednoducho merateľný, naša osobnosť, túžby, ciele, vlastnosti a povaha naopak vôbec. Nikto nemá meradlo na to, čo je dobre a čo zle. Ak sa budeme správať tak, aby si o nás nikto (nedaj bože) nemyslel nič zlé, budeme sa vždy podriaďovať cudzím hodnotám, cudzím pravidlám a cudziemu svetonázoru. Ale čo ten náš...?

Čas vylieči (skoro) všetko. Čas obrusuje hrany, mierni bolesť, upokojuje myseľ. A veľa vecí v našom živote sa nevyriešia inak ako práve časom. Preto teda pomaly prestávame ponáhľať sa, tlačiť na pílu, súriť na výsledok. A keď niečo bolí, zistili sme, že tomu ten čas na zahojenie jednoducho dať musíme. A tak je to v poriadku.

Neporovnávajte sa s ostatnými. A ani ich nehodnoťme. Po svojom okolí by sme tiež chceli, aby nám čo najviac rozumelo, aby nás chápalo. A to isté by sme mali ponúkať aj my. Životné rozhodnutia, cesty, ktorými sa vydávajú ľudia v našom okolí, ich voľby a ich priania nie sú nič, čo by sme si vedeli vôbec predstaviť. Neprináleží nám to ani hodnotiť, súdiť, nieto odsudzovať. Keď sa vzdáme hodnotenia ostatných, bude nám ľahko.

Nepremýšľať zbytočne veľa. Aj tak to robíme. Mali by sme sa naučiť, že je v poriadku nepoznať odpovede na všetko. Koľkokrát sa nám už stalo, že sme vymysleli tisíc riešení problému, tisíc scenárov, ale realita nás aj tak prekvapila svojím vlastným, úplne nečakaným. Je v poriadku nechať veci plynúť. Je v poriadku nesnažiť sa vymyslieť dopredu všetko. Je v poriadku nebyť pripravení. Je v poriadku nechať sa prekvapiť.

Nikto nemá v rukách naše šťastie. Len my sami. Aj keď sa nám to nezdá - skutočnosti, v ktorých žijeme, nám často dávajú pocit, že nie sme pri kormidle, že sa len nechávame unášať prúdom a nemáme inú možnosť. To ale nie je pravda. Veľa vecí je ťažkých, minimum nemožných. A ak sa rozhodneme, nikto a nič nás nezastaví.

Usmievať sa. Na našich pleciach neleží ťarcha celého sveta. Aj keď si to myslíme, aj keď sa tak cítime. Úsmev nič nestojí a zlepší deň nám aj ostatným. Ak sa cítime zle, nie je to vina všetkých ostatných a nemusíme na ne zlobu prenášať. A navyše, keď sa budeme usmievať, hoci trebárs nie práve spontánne, začneme sa cítiť lepšie. O trošku, ale aj to sa počíta.