Ako dozrievame do osobnosti

Jedna z mála istôt v živote, ktoré máme, je fakt, že veci sa menia. Naše okolnosti, skúsenosti, ľudia, práca, rodina, priatelia, náhody a udalosti z nás neustále robia iného človeka, než akým sme boli pred pár chvíľami. Veľa z nás sa z toho, čo sa okolo deje, vie poučiť a, ako teraz môžeme často počuť, posúva sa ďalej. Ale ďalej ešte nutne neznamená správnym smerom. Ako teda na sebe môžeme pozorovať zmeny, ktoré z nás robia nie len inú, ale lepšiu osobnosť?

Samota nás nedesí.

Už vieme, ako cenný je náš čas a energia. Zistili sme, že ľudí, s ktorými nám stojí za to tráviť čas, nie je toľko, koľko sme si mysleli. A niekedy sme radšej sami než so „zlými“ ľuďmi. Nebojíme sa prísť do prázdneho bytu, nevadí nám byť sami so svojou vlastnou hlavou a myšlienkami.

Nie sme perfektní, ale aj tak stojíme za to.

Sme úplne spokojní vo svojej vlastnej koži - čo neznamená, že na sebe nepracujeme. Prijali sme, kto sme, vnímame svoje kladné stránky, ale neprehliadame tie, ktoré sa dajú zmeniť ešte k lepšiemu. A ak je na nás niečo, čo nie je tak dobré, ale zmeniť nejde, prijali sme to a žijeme s tým. Neurazíme sa, keď nás niekto opraví. Nie sme na seba nahnevaní za niečo, čo nám nejde. Kritika je príležitosť na zmenu alebo na vylepšenie.

Púšťame s väčšou ľahkosťou.

Veci aj vzťahy. Zrazu vieme rozpoznať, čo je pre nás dôležité, a čo nie. A to, čo nie je, nám toľko nevadí nechať byť. Poznáme svoju cenu a nechceme sa len uspokojiť s niečím, čo je na dosah. Miesto pre ľudí, veci a vzťahy, ktoré nám fyzicky alebo psychicky uberajú potrebný priestor, ľahšie uvoľňujeme pre niečo, čo naozaj chceme.

Nedôverujeme tak ľahko.

Doby, kedy sme boli ako otvorená kniha sú preč. Svoju dôveru a osobnosť už nepredkladáme ľuďom na striebornom podnose, ale sme opatrnejší. Trávime viac času pozorovaním a vyhodnocovaním, či človek proti nám naozaj stojí za to, aby sme sa mu otvorili. Proste nadviazanie ako priateľského, tak romantického vzťahu nám trvá o poznanie dlhšie. Ale o to lepšie to potom je.

Žijete „nudný“ život.

Alebo tak to aspoň môžu vnímať ostatní. Uvedomili sme si, že čas, ktorý máme, je len náš a nikto nám nemusí hovoriť, ako, do koho a do čoho ho chceme investovať. A tak môže predstava ideálneho víkendu zahŕňať čokoľvek - od prečítania dvoch kníh, návštevy príbuzných, výletu vo dvojici alebo viacerých, po nekonečnú párty. Je to náš čas a my rozhodujeme, ako ho tráviť.

Poznáme naozajstný smútok.

Už tu boli chvíle, kedy sme sa necítili v najlepšej psychickej kondícii. Zažili sme svoje vlastné životné rany, poznáme svoje reakcie, vieme, čo potrebujeme, vieme dať ľuďom vedieť, čo od nás majú očakávať. A tiež vieme, že v živote sa sem tam musí niečo rozpadnúť, aby sme mohli poskladať niečo iné, často pevnejšie.

Oveľa viac si vážime čas.

A kladieme si otázky - je to naozaj dôležité? Chcem a môžem si z tejto situácie alebo od tohto človeka niečo vziať, niečo sa naučiť? Stojí to za moju pozornosť, za môj čas? Predtým, než investujeme to najdrahocennejšie, čo máme - čas, dobre zvážime, či ním náhodou nebudeme zbytočne plytvať. Týka sa to práce, osobného života, koníčkov, priateľov, kamarátov, spôsobu trávenia voľného času, cestovania, objavovania, poznávania.