Prečo náš partner nechce radu, ale pochopenie

Máte za sebou dlhý, ťažký deň, kedy sa vám zrútilo všetko - od práce po rodinné patálie, po ceste domov bola nehoda, zápcha, nestihli ste nakúpiť, ponáhľate sa domov. A potom vám partner povie niečo, čo spustí hotovú cunami negatívnych pocitov. Rozkričíte sa, rozplačete, ale on vás upokojí: „Ospravedlňujem sa, už mi to nemusíš vysvetľovať, viem, prečo tak reaguješ a je mi ľúto, čo sa stalo. Nenechám nikoho a nič, aby ti ublížil. Poď sem.“ A objíme vás. Že to neznie veľmi pravdepodobne? Tiež nie je. Ale lákavo? To teda áno.

Oveľa častejšie sa dočkáme odpovede: „Nechápem, čo sa deje, nepovedal som predsa nič tak hrozné. Robíš z toho strašnú drámu a pritom o nič nejde.“ Pretože život jednoducho nie je romantická komédia. Ale aj tak by sme v ňom ocenili trošku viac pochopenia. Nepotrebujeme, aby všetci súhlasili a pridali sa na našu stranu, ale keď niečo cítime, chceme, aby to ostatní nezhadzovali, nebagatelizovali, nezosmiešňovali. Aby to brali vážne, aj keď tomu tak úplne nerozumejú.

Vzťah rastie s prijatím

Akonáhle prestaneme súdiť podľa nášho vlastného uhla pohľadu, dáme partnerovi veľký darček. Sebadôveru. Pretože neprijatím a nedostatkom snahy o porozumenie len posilňujeme jeho obavy a neistoty ohľadom seba samého. Svoj vlastný kontext pozná najlepšie každý sám a niekedy nie je jednoduché vysvetliť všetky dôvody, prečo, čo a ako, keď k tomu navyše druhý nevyzerá, že by ho to zaujímalo.

• Ospravedlnenie a prijatie partnerových pocitov znie ako fráza z pomyselnej knihy Ako na šťastný vzťah krok za krokom, ale predstavte si to sami na sebe.
• Partner sa bude cítiť viac milovaný a rešpektovaný, keď sa spýtate, či s vami chce hovoriť o tom, prečo ho vaša poznámka alebo komentár toľko podráždila. A rozhodne si bude vzťah s vami viac vážiť.
• Predísť hádkam, alebo ich aspoň oveľa rýchlejšie vyriešiť. Vypočuť a pochopiť je oveľa cennejšie než sa uraziť a pohádať.
• Pomôžte partnerovi byť otvorenejším tiež k vášmu vlastnému uhlu pohľadu. Vďaka vášmu záujmu o to, čo sa deje v partnerovej hlave, si môže partner uvedomiť veľa vecí. Nielen o sebe, ale aj o tom, že aj vy si zaslúžite rovnakú príležitosť. A že nie všetko je vždy tak priamočiare, ako by sa mohlo zdať.
• Aj keď nevyriešite problém, ukážete podporu. To, že „prepáč“ občas nestačí, asi všetci poznáme. Sem tam potrebujeme nejaký čas na to, aby sme nechali vec byť. Ale to, čo nám sa javí ako úplná maličkosť, môže byť v partnerovej hlave katastrofou apokalyptického rozmeru. Dať najavo, že akceptujeme samotný proces jeho zmierovania sa s „hádkou“ alebo čímkoľvek to bolo, je veľmi cenené.

Čím viac budeme partnerovi ukazovať fakt, že ho prijímame - so všetkými jeho pocitmi, procesmi, reakciami, názormi a skúsenosťami, tým viac prehlbujeme náš vzťah. Pretože vzťah dvoch ľudí by mal byť maximálne o obrusovaní hrán, nie o zmenách osobnosti. Ako to dosiahneme?

Buďme prítomní. Keď nám partner niečo vysvetľuje, treba sa plne sústrediť. Pozerať sa do očí, držať za ruku, objať, mlčať. Tiež by sme mali poskytnúť akúsi spätnú väzbu, keď náš partner dokončí svoju výpoveď, mali by sme skúsiť vlastnými slovami opísať, čo sme počuli, čo sme sa dozvedeli. A tým dokázať, či sme všetko správne pochopili. A časom sa naučíme tak trošku čítať myšlienky.Pretože zistíme, že nie všetky slová a situácie znamenajú pre každého to isté. Prešli sme si rôznou minulosťou, máme iné skúsenosti, iné definície. A naučiť sa poznať tie partnerove (a on naše) je kľúčové. Jedným z krásnych nástrojov porozumenia je istá globalizácia partnerovho pocitu, ubezpečenie, že za daných okolností by podľa vás cítil to isté každý. A ak sme niekedy žili podobný scenár, aký má teraz náš partner, mali by sme to zdieľať. Preukázať tak empatiu a pochopenie môže niekedy znamenať viac než ospravedlňujúca večera.