Čo hovoríme o sebe, keď hovoríme o iných

Naše podvedomie nemôže byť nikdy dostatočne preskúmané. Niekto ho považuje za to, čomu iní hovoria šiesty zmysel, niekto za skladisko informácií, ktoré vyhodnocujeme na inej ako vedomej báze. Nech je náš prístup k podvedomiu psychologicky pragmatický, mystický alebo vlastne nijaký, hrá veľkú úlohu v našom živote. Veľa vecí robíme, bez toho aby sme ich premysleli, ale veľa vecí na ostatných tiež vyhodnocujeme, bez toho aby sme si to uvedomovali. A to, ako naši priatelia, rodina, kolegovia a známi hovoria o ostatných ľuďoch, nám povie oveľa viac o nich samotných, než o tých, ktorých sa historky týkajú.

„Nie je to tak dávno, čo som sa dostala do zaujímavého rozporu so svojou kamarátkou psychologičkou. Nikdy som jej profesiu nebrala ako niečo, čo by ovplyvňovalo náš vzťah, ani ona sa tak nikdy nesprávala. Raz som ale bola na káve s našou spoločnou kamarátkou, ktorá na ňu mala extrémnu zlosť. Neviem presne, čo si urobili, každopádne ma zásobovala pikantnými historkami a svojimi súdmi, ktoré neboli zrovna lichotivé. Keď som sa neskôr videla s kamarátkou psychologičkou, ktorá bola tak pálčivou témou nášho hovoru, chcela som jej povedať, upozorniť ju na to, nech toľko zo svojho života nezdieľa, že o nej naša spoločná kamarátka nehovorí pekne. Kamarátka nepohla ani brvou a spýtala sa ma: „Vieš, mňa toľko nezaujíma, čo o mne hovorí alebo prečo. Mňa zaujíma, prečo cítila, že tak môže hovoriť s tebou.“ A odišla. Vôbec som to nepochopila, ale vŕtalo mi to hlavou. Keď som si to celé nechala pár dní odležať, došlo mi, že som to bola ja, kto sa nesprával lojálne. Nezastavila som ohováračskú kamarátku, nedostatočne som obhajovala tú, ktorú si vzala na paškál, a ktorá mi je taká blízka. Nemyslím, že som ju v tom podporovala, ale ani som ju nezastavila a rozhodne som nebola tá, kto by iniciovala zmenu témy. A aj keď to na prvý pohľad možno nie je všetkým jasné, bola som to ja, kto sa hanbil. A ospravedlnil.“

Barbora, 36

Vyzerá to, že nie len rozširovanie klebiet, ale aj naša pasivita voči nim dáva okoliu signály o tom, čo sme vlastne zač. Je to nefér? Zdá sa to, pretože vinník z predchádzajúceho sa zdá jednoznačný. Ale, ako všetci dobre vieme, nič nie je čiernobiele.

Kto vykladá klamstvá?

Ako sme mnohí mohli počuť od svojich babičiek, keď nemáš nič pekné, čo by si povedal, nehovor nič. Niekedy sa týmto zlatým pravidlom riadiť dá, niekedy nie a niekedy dokonca chceme pustiť z uzdy svoju vlastnú jedovatosť len tak. Alebo sa aspoň priživiť na jedovatosti ostatných. Kto ale šíri klebety a prečo?

• Ľudia, ktorí si upevňujú vlastnú pozíciu, pretože sa cítia neistí. Na reálnom alebo údajnom prehrešku alebo poklesku ostatných môžeme demonštrovať svoju (tentoraz len domnelú) nadradenosť, či už morálnu alebo akúkoľvek inú. Preto je hanobenie ostatných strava pre naše ego.

• Ľudia, ktorí sa pomocou informácií o niekom inom snažia odovzdať informácie o sebe. Čo je pomerne nešťastný spôsob, ako prezentovať svoj názor, postoj alebo čokoľvek v zmysle „ja by som nikdy“.

• Ľudia, ktorí si chcú vylepšiť reputáciu. Opäť to nie je najlepší spôsob, ale predsa len - veľa ľudí verí, že čím sú ostatní horší, tým lepšími sa stávajú oni sami. Avšak to tak nie je, akékoľvek „ohováranie“, či už je naša vlastná definícia akákoľvek, nám o jeho šíriteľovi nehovorí nič dobré.

• Ľudia, ktorí si chcú upevniť alebo vybudovať sociálny status. A tak šplhajú po rebríku postavenom z chatrných latiek výmyslov, konštruktov a viac či menej premyslene upravených názorov.

Ako vnímame šíriteľa?

Na to si môže odpovedať každý sám. Záleží na mnohých okolnostiach, či sme vôbec schopní rozpoznať, s akým zámerom s nami kto hovorí. Všeobecne nám ale naše podvedomie hovorí - takto by sa o druhých nemalo hovoriť. Rozdiel medzi objektívnou historkou a hodnotiacou fabuláciou, ktorá má postaviť do správneho svetla toho, kto ju vykladá, totiž spoznáme celkom iste.

Samozrejme nechceme byť nezdvorilý, ale musíme si vymedziť svoje vlastné hranice. Čo môžeme robiť?

• Ukončiť rozhovor bez vysvetlenia. Vieme to všetci, proste sa len nezúčastniť.

• Ukončiť rozhovor s vysvetlením. A do takej konfrontácie sa chce málokomu. Stačí však povedať, že dotyčnú osobu nepoznáte, tak vám rozprávanie nič nehovorí, poprípade sa vyjadriť v tom zmysle, že dotyčnú osobu máte radi a necháte si to radšej porozprávať od nej.

• Dávať si pozor. Naša reakcia na ohováranie je rovnako dôležitá, ako naše uvedomenie si faktov o ich šíriteľovi. Ohováranie je forma manipulácie, a keď sa necháme strhnúť, ani sa nenazdáme, a sme na jednej lodi s tými, ktorých sme zo slušnosti neodmietli počúvať.