Aby vysvedčenie nebolo nočná mora

Každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo lepšie ako on. Aby sa vyvarovalo chýb, ktoré sme robili, aby sa životom lepšie pretĺklo. S tým tak trochu súvisí aj to, že od svojich detí čakáme uspokojivé (a to môže znamenať pre každého niečo iné) študijné výsledky. A zrovna teraz je doba, keď ide trošku do tuhého. Známky sú uzavreté, deti vedia, aké budú, väčšinou to vedia aj rodičia. Čo keď ale známky nie sú také, aké by sme si ich predstavovali? A čo s neurózami, o ktorých ani nevieme?

To, akým spôsobom fungujeme v škole, sa s nami do značnej miery nesie celý život. Dôležité teda nie sú tak úplne známky, ale proces, akým ich získavame. Ak dieťa necháva všetko na poslednú chvíľu a (väčšinou) mu to vychádza, nemá dôvod robiť to inak - aj keby sme sa s priebežným učením na hlavu stavali. Ak sa dieťa učí a napriek tomu mu to nejde, treba túto situáciu akceptovať, prípadne vyskúšať iné metódy. A ak je naše dieťa profilované humanitným, prírodovedným alebo iným odborovým smerom a v iných zrovna nevyniká, je to veľké šťastie - aspoň nebude mať problém sa rozhodovať, čo ďalej v živote študovať, ako a v akom odbore pracovať. Keď sa budeme my, rodičia, veľmi snažiť, na každom štýle práce a študijných výsledkoch nájdeme niečo dobré, niečo, čím sa môžeme riadiť, keď sa budeme spoločne s potomkom rozhodovať o jeho akademickej a pracovnej dráhe. A to môže nastať už v jeho desiatich rokoch.

Stres z reakcie

U máloktorého dieťaťa existuje pre učenie zrejmá vnútorná motivácia, preto, aby niečo vedeli, sa väčšinou učia až dospelí. Deti sú k dobrým výsledkom motivované buď pozitívne vďaka vyučujúcim, skupine spolužiakov alebo našou podporou, ale aj negatívne - strachom zo zlých známok a z reakcií okolia na to, že ich dostali. A rodičovská rekcia hrá veľkú úlohu.

Najväčší problém je vybalansovať reakciu na zlú známku tak, aby sme dieťaťu nepôsobili zbytočnú traumu, ale zároveň aby sme ich nenavykli na to, že je nám to jedno alebo že dobré známky nie sú niečo, o čo by sa dieťa malo snažiť. Pretože so zlými je tiež všetko v pohode. Základom je rešpekt k osobnosti dieťaťa, ale súčasná neustála motivácia k čo najlepším výkonom. Ľahko sa to povie, že...?

Čo je dôležitejšie než známky

Našťastie nie je vysvedčenie už takým strašiakom, ako bývalo. Kombináciou rôznych faktorov, ktoré vedú k čoraz platnejšiemu poznaniu, že na známkach zas až toľko v ďalšom živote nezáleží, sa zmenil prístup ako rodičov, tak detí. Oveľa dôležitejšie ako samotný výsledok, sú učebné návyky. Pretože tie nás potom sprevádzajú celý život. S prirodzenou dispozíciou dieťaťa danou jeho povahou a temperamentom hrá najväčšiu rolu zvyk. A ten sa len tak sám od seba nevytvorí. Tu začínajú vznikať nároky na rodičov. Od malička je dobré, aby dieťa vedelo, že má nejaké povinnosti, ktoré neznamenajú len ustlanie postele. Škola je príprava na pracovný život nielen tým, že dáva základy vedomostí, ale aj svojou pravidelnosťou, hierarchiou, autoritami, rešpektom a socializáciou. Pretože toto neminie nikoho.

• Súčasné trendy alternatívneho, ale už aj väčšinového, školstva sa veľmi prikláňajú k rešpektovaniu osobnosti dieťaťa, k právu na emócie, na nechuť, k nedirektívnemu vedeniu atď. Tento spôsob tiež učí dieťa predvídať a rešpektovať následky svojho správania. Učí deti vážiť svoje rozhodnutia, dáva im do rúk zodpovednosť za vlastné činy.

Ak chceme svoje dieťa motivovať k čo najlepším študijným výsledkom, je predovšetkým potrebné:

• Dieťa poznať a nechcieť po ňom niečo, čo jednoznačne nie je v jeho silách. 

• Budovať v dieťati zodpovednosť a pocit, že domáce učenie a príprava sú bežnou súčasťou dňa (nerobiť z nich trest - nebudeš sa hrať, ale učiť sa. Týmto dávame do opozície hru s učením ako príjemné/nepríjemné). 

• Robiť si na deti čas. Pretože dieťa potrebuje vedieť, že o neho máme záujem. Ak necháme všetku ťažobu učenia na dieťati a potom sa len rozčúlime za vysvedčenie alebo známky v žiackej knižke, môže mať náš potomok dojem, že nás sklamal - pričom ani nevedel, že nám na tom záleží a prečo. 

• Priebežne výsledky kontrolovať. Školy často ponúkajú možnosť kontroly známok cez internet, žiacku knižku, pracovné zošity atď. Môžeme kontrolovať vždy. Aj keď sa nám dieťa snaží niečo zatajiť, väčšinou máme možnosť, ako na to prísť sami. 

• Nemusíme mať zlý pocit z toho, že pred nami dieťa tají zlú známku, úlohu atď. Nie je to zlé správanie, neznamená to stratu dôvery. Dieťa, zvlášť v predpubertálnom veku, proste skúša metódou pokus/omyl, čo všetko v živote a sociálnych interakciách môže. Aj keď nás potom obviňuje z toho, že mu neveríme, väčšinou ide len o manipulačný prostriedok - dieťa samo vie, kde a ako robí neplechy, a „hrá nám na city“. 

• Je potrebné stanoviť pravidlá hry. Deti často trápi neistota, nevedia, ako budeme na čo reagovať. Nastolenie dôvery musí byť obojstranné a naša trpezlivosť bezbrehá. Ideálne je zistiť, prečo dieťa dostalo alebo sústavne dostáva zlé známky. Môžeme sa porozprávať s učiteľom, s dieťaťom a zapojiť vlastný odhad (pretože tú pravú pravdu sa od nikoho stopercentne nedozvieme). Ak zistíme, že nejaký predmet dieťaťu jednoducho nejde, je na nás, aby sme sa zmierili s horšími výsledkami, ale naopak sa zamerali na to, čo dieťaťu ide. 

• Niečo za niečo. Problematika odmeňovania dobrých známok a nastolenie trestov za tie zlé je veľmi ošemetná. Všetko by sme mali stanovovať vzhľadom na kapacity dieťaťa, stanoviť realistické ciele a adekvátne tresty.

• Mať záujem. Nie je len na dieťati, aby sa naučilo učiť. Často sme to my, rodičia, ktorí môžu urobiť veľa. Napríklad skúsiť spoločné učenie s kamarátmi, zmenu prostredia, zmenu učebného intervalu, naučiť dieťa robiť si výpisky, zistiť, či je posluchový alebo vizuálny typ, učivo si spoločne prípadne nahrať atď. Je dobré poznať obavy a motivácie svojho dieťaťa, často je tiež vhodné položiť otázku, či si dieťa samo myslí, že pre výsledky urobilo všetko, čo išlo.