Prestali sa s nami baviť priatelia. Čo sme urobili zle?

Odpovieme radšej čo najskôr - väčšinou vôbec, vôbec nič. Ale situácie, do ktorých sa v živote dostávame, sú rôzne. Sme s niekým jedna ruka a on sa zrazu prestane ozývať, prestane s nami tráviť toľko času, ako predtým. Môžu to byť páry, môže to byť rodina, môžu to byť známi aj blízki priatelia. Pretože všetko to sú ľudia so svojimi vlastnými životmi, v ktorých sa toho tiež veľa deje.

Predstavte si situáciu, kedy sa stane, že zrazu máte na tanieri poriadny problém. Psychický, fyzický, rodinný, vzťahový... akýkoľvek vás napadne. Budete mať potrebu rozosielať všetkým svojim, hoci blízkym, priateľom správu o tom, čo sa stalo, ako vám je a ešte k tomu pripojiť noticku, že sa teraz možno nebudete tak úplne ozývať?

Pravdepodobne asi nie. Hoci sa to zdá ako dobrý nápad a vlastne to znie logicky a veľmi vychovane, väčšina ľudí sa jednoducho uzavrie a venuje energiu tomu, čo je potrebné. A my sa musíme zmieriť s tým, že nie sme na zozname priorít úplne najvyššie. Automaticky sa nám totiž začnú naháňať hlavou myšlienky, prečo sa nám vyhýbajú, urobili sme niečo nedobré, zlé, dozvedeli sa niečo, čo nemali (ak máme svedomie nie práve najčistejšie) a ďalšie, podobné.

Keď si z problému odmyslíme seba a svoj uhol pohľadu, to, ako strata komunikácie ovplyvňuje nás, môžeme dať priestor empatii a predpokladom, ktoré majú viac čo robiť s realitou. Samozrejme, ak sme s niekým v častom kontakte a on sa zrazu prestane ozývať, je to podozrivé. Než sa ale rozčúlime, skúsme pomyslieť na to, čo sa mohlo stať.

Neočakávaná životná zmena. Možno ich partner prišiel o prácu. Možno uvažujú o sťahovaní do iného mesta. Možno niekto v ich rodine nutne potrebuje pomoc, napríklad kvôli chorobe. Možno sa objavilo niečo, na čo by sme sami neboli schopní prísť, ani keby sme na uhádnutie mali tisíc pokusov. V radikálnych dobách spoja svoje sily najbližší členovia. A na ostatných, hoci blízkych, jednoducho nie je čas.

Potrebujú veľa pracovať. Neočakávané výdavky, pracovná príležitosť, nutnosť, ktorá skôr nebola. Niekedy sa človek jednoducho potrebuje položiť do práce. A keď jej venujeme toľko energie, veľmi nám jej nezostane. Takže je treba s ňou šetriť a distribuovať ju uvážlivo.

Jednoducho majú na chvíľu ľudí dosť. Obzvlášť, ak sa u našich priateľov objavujú isté introvertné tendencie, môže nastať situácia, kedy jednoducho potrebujú dobiť baterky. A to znamená prestať sa socializovať. Je to možno kruté, ale kto nezažil byť v hlave introverta, nepochopí. Ale môže sa o to pokúsiť alebo to aspoň tolerovať.

„Tak jedenkrát do roka mávam, ja tomu hovorím „asociálne obdobie“. Proste zrazu mám všetkého po krk a jediné, na čo mám energiu, je byť doma a venovať sa rodine. Nemám silu na organizáciu času, ako skĺbiť všetkých členov domácnosti, priateľov, cvičenie a k tomu sa ešte stále usmievať. Proste nie. Za tie roky, čo som taká, ma kamaráti už poznajú. A keď neodpoviem na druhú esemesku, tá tretia je väčšinou o tom, že som asi dospela zase do svojho obdobia, tak nech sa ozvem, až sa na to zas budem cítiť. Niekedy sa cítim strašne previnilo, dokonca už sa mi darí odpovedať a informovať, ale niekedy jednoducho nie. Tak týždeň, dva... mesiac ma to prejde a všetko je zase v norme.“

Karolína, 40

Bolesť, choroba, trápenie. Sú v živote chvíle, keď potrebujete len tých naozaj najbližších, ak vôbec niekoho. Vyrovnávať sa so stratou, chorobou, bolesťou, depresiami alebo inými stavmi ako sú tieto, to nie je verejná udalosť. Väčšinou.

Únava z predstierania. Je desivé, čo všetko môže skryť obyčajný úsmev. Koľko trápenia, koľko bolesti, koľko utrpenia. Nie všetci zdieľajú úplne všetko, čo sa v ich životoch deje. A niekedy ľudia cítia potrebu sa usmievať, keď je im do plaču, byť energickí, keď robia, čo môžu, aby vôbec prežili do ďalšieho dňa. Predstierajú, že je život v poriadku, aj keď nie je. Pretože potom sa ich utrpenie zdá menej reálne. A to nejde donekonečna. Aj keď my vieme, že by sme pomohli, to ešte neznamená, že si každý o pomoc vie povedať. A tento spôsob života je extrémne vyčerpávajúci. Preto sa niekedy zdá ako dobrý nápad jednoducho skôr, než riešiť problémy, vyškrtnúť na chvíľu ľudí, pred ktorými predstierame, že neexistujú.

„Je to pár rokov naspäť, čo som manželovi prišla na to, že hrá automaty. A samozrejme - že má dlhy. A to nie malé. Pre mňa to znamenalo zrútenie úplne všetkého, čo som si myslela, že funguje. Musela som si vziať druhú prácu, musela som riešiť, čo to všetko znamená pre náš vzťah, musela som predstierať, že sa nič nedeje, pred našimi deťmi. Úplne som odpísala svoj spoločenský život. Zo dňa na deň. Nešlo to. Nielen, že som nemala čas, ale mala som strach, že to nedokážem udržať. Hanbila som sa do špiku kostí za to, do akej situácie sme sa dostali. Ja viem, že som nemusela, všetci by to pochopili, ale tá prvá reakcia je naozaj iná.“

Magda, 38

• To, že sa s nami niekto „prestane baviť“ nie je len o nás. Je to oveľa viac o tom, čo sa deje na druhej strane. Ak neexistuje objektívny dôvod, prečo by sa s nami mali prestať baviť, je pravdepodobné, že sa niečo deje s nimi. A to najlepšie, čo môžeme robiť, je mať trpezlivosť. Časom nám to všetko povie. Ak ešte budeme tu.