S čím sa šťastní ľudia neobťažujú

Šťastie nie je nič, čo by sme mohli vidieť. Šťastie je jednoducho stav mysle. Je to spôsob, akým sa vyrovnávame s realitou, akým sme schopní chápať a prijímať veci, ktoré sa okolo nás dejú a ktorých sme sami aktérmi. Šťastní ľudia sú naskrz optimistickí, s vlastnou morálkou a etikou, ktoré sa nespreneverujú, zachovávajú si vlastnú integritu, vedia, kedy byť pre ostatných, ale kedy myslieť skôr na seba. Sú v rovnováhe. A čo im k tomu pomáha? Pár vecí, s ktorými sa jednoducho neobťažujú.

Zhromažďovanie majetku. Luxusné autá, oblečenie, bývanie, hodinky, šperky... áno, celé je to pekné. Ale šťastie to nie je, aj keď pre niekoho by to tak mohlo vyzerať. Dostatok, ale skromnosť, a sústrediť svoje zdroje ako materiálne, tak duševné na zlepšovanie kvality života svojho i ostatných inak, než materiálne.

Očakávanie čohokoľvek na oplátku. Všetky činy, ktoré spokojní a šťastní ľudia vykonávajú, nie sú pôžička za oplátku. Nepomôžu, pretože si chcú druhého zaviazať, ale preto, že jednoducho ich presvedčenie velí pomôcť. A ak sa na ne ten istý človek neskôr vykašle? Nevadí. Pretože v ten daný moment sa zachovali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Naplnenie očakávania okolia. Podľahnutie sociálnemu tlaku je cesta k nespokojnosti. Vedieť rozpoznať, čo vlastne chceme my a čo po nás „len“ chcú ostatní, je veľmi náročná vec. Keď túto schopnosť ale ovládneme, staneme sa pánmi svojich rozhodnutí a nikto nás nedotlačí k niečomu, čo by nám mohlo ubrať na šťastí.

Predsudky. Aj v našej spoločnosti sme studnicou predsudkov a správania sa podľa nich. Akonáhle sa ich raz vzdáme, náš život bude o mnoho bohatší. Keď opustíme ľudí ako kombináciu rasy, pohlavia, príjmov, vzdelania, záujmov alebo miesta bydliska (prípadne čohokoľvek ďalšieho, čo v nás predsudky vyvoláva), a budeme k nim pristupovať s otvorenou mysľou, uvidíme, ako často nám predsudky bránia pustiť si do života niečo veľmi hodnotné.

Nepriateľské prostredie. Spokojní ľudia vedia, že prostredie, v ktorom žijeme, v ktorom sa pohybujeme, v ktorom pracujeme, alebo v ktorom trávime svoj voľný čas je extrémne dôležité pre náš stav mysle. Hluk, neporiadok, znečistenie, škaredo. A ako všetci vieme, poriadok v okolí robí poriadok v hlave. A aj o tom je náš špeciálny článok.

Porovnávať sa s ostatnými. Každý má svoj vlastný kontext, svoju vlastnú realitu, svoju vlastnú históriu. Aj keď dvaja robia rovnakú vec, stojí ich iné úsilie, iné obete a má pre nich inú hodnotu. Aj preto nemá absolútne žiadny význam porovnávať sami seba s ostatnými. Pretože každý máme iné merítka. A tak je to v poriadku.

Veci ostatných. Áno, spýtame sa, ako sa kto má. Čo je nové. Ale ak ide o to, čo je privátnou vecou ostatných, nehrnie sa do toho, len aby sme „vedeli“. Nechávame ostatným právo na súkromie, právo na to, že nechcú niečo zdieľať a dokonca aj právo na to, že to nechcú zdieľať s nami. A k tomu patrí aj ohováranie. Nielen, že sa ho nezúčastňujeme, ale ostatní ľudia sa necítia komfortne nás do nich chcieť zatiahnuť.

Potláčanie emócií. Z toho, že sme nevyjadrili, čo cítime, ešte nikdy nič dobré nevzišlo. Musíme ale poznať rozdiel medzi efektom a pravými emóciami, akonáhle sa ho naučíme rozoznávať, bude naše vnútro oveľa čistejšie a pokojnejšie. Vedieť dať najavo rozhorčenie správnym spôsobom a v správnu chvíľu, je rovnako dôležité, ako vedieť sa nahlas radovať s tými, s ktorými chceme a potrebujeme.

Klamstvá, sťažnosti a pomsta. Všetky tieto tri súčasti našej komunikácie, našich túžob a potrieb, sú príčinou toho, že sa nám život rozpadne pod rukami. Nejde vystavať vzťahy na klamstvách, nejde tráviť čas s ľuďmi, ktorí si iba sťažujú a nerobia nič preto, aby sa ich situácia zlepšila (dokonca ani neprijmú pomoc) a rozhodne nesmieme svoj život tráviť túžbou po pomste, odplate alebo inej forme „spravodlivosti“. Ostatní ľudia majú svoje životy, a niektoré do toho nášho jednoducho nepatria. Negatívna energia ľahko vzniká, ešte ľahšie zakorení, ale ťažko sa jej zbavujeme.