Zobraziť přihlasovací formulár

Deti, my a krivdy našich rodičov

  • Publikované:
Deti, my a krivdy našich rodičov

Jedným z najsilnejších okamihov v našom živote je moment, kedy si uvedomíme, že tí, ktorých poznáme ako mamu, otca, babičku, dedka alebo napríklad tetu, sú tiež ľudia. A dokonca napríklad aj ľudia, ktorých by sme za iných okolností možno ani nemali moc radi. Čo to znamená pre náš život? Čo by sme si z takéhoto uvedomenia mali vziať za ponaučenie?

Ponaučenie je možno silné slovo. Ale posolstvo spomenieme radšej hneď na začiatku. Naše deti nás raz tiež nebudú hodnotiť len na základe tej bezpodmienečnej lásky, ktorú deti k rodičom majú. Jedného dňa si tiež uvedomia, že sme ľudia s chybami, slabosťami, vlastnými strachmi a obavami, problémami a spôsobmi, ako sa s nimi vyrovnávame. A začneme im dávať väčší zmysel rovnako, ako celá naša výchova začala dávať väčší zmysel nám.

Staré rany

Všetci máme z detstva alebo dospievania šrám alebo šrámy, ktoré jednoducho cítime ako krivdy, cez ktoré sme sa nepreniesli. Alebo sme ich v sebe možno uzamkli, už o nich nehovoríme, ale keď je situácia napätá, vždy si na ne spomenieme. Možno keď vidíme svojich rodičov, ako sa k našim deťom správajú úplne inak ako kedysi k nám, a kladieme si otázku, prečo sa tak pekne a s takou veľkorysosťou a entuziazmom nezhostili i našej výchovy.

Iste nás napadne veľa objektívnych dôvodov, prečo to tak bolo, ale to nijako nespochybňuje pocit krivdy, ktorý môžeme mať.

Dôležité je si uvedomiť jednu a zásadnú vec. Ak máme aspoň nejako štandardné vzťahy v rodine, naši rodičia o všetkých krivdách, ktorých sa na nás dopustili, veľmi dobre vedia a možno ich bolia viac než nás. Predovšetkým preto, že vidia, akú potenciálnu škodu na nás neúmyselne napáchali, a že už s tým nemôžu nič robiť.

Nesmieme sa diviť, ak budú ich reakcie na túto tému až agresívne. Môžeme si myslieť, že nás jednoducho nikdy nepochopia, že nikdy nedôjdeme k zmiereniu, že sú jednoducho presvedčení o svojej pravde a tú našu nevidia. Neupierajte našim rodičom empatiu. Majú ju voči nám až moc a preto sa snažia potláčať, čo sa stalo, snažiť sa nás až agresívne presvedčiť, že to „predsa nebolo tak hrozné“. Každá zmienka, každá poznámka, narážka alebo konfrontácia ich totiž stavia pred veľmi beznádejnú situáciu - ublížili sme nášmu dieťaťu. Je nám to ľúto, ale vrátiť späť to nemôžeme.

Moja mama ma kedysi nechala doslova v štichu. Prechádzala si rozvodom s druhým partnerom a začala trošku piť. Moja sestra vtedy začala trpieť depresiami, sebapoškodzovaním, zhoršil sa jej prospech. Nikto sme to nevedeli, ale raz mi zavolali zo školy. Nechápal som, prečo mne, ale išiel som tam a výchovná poradkyňa mi povedala, že moja sestra trpí psychickými problémami a že o tom nechce hovoriť s rodičmi, pretože 'majú svojich problémov dosť'. Vtedy jej bolo pätnásť a mne devätnásť, bol som prvý rok na vysokej škole. Asi som urobil chybu, že som s tým za mamou nešiel. Každopádne sme si so sestrou prežili veľmi krušný rok. Jej stavy som nezvládal moc dobre, prerušil som školu. Potom už sa to nedalo zvládnuť a zasvätiť som mamu musel. Klobúk dole, dala sa do poriadku, o sestru sa postarala, všetko sme nakoniec zvládli. Ale mne nikdy nič nepovedala. Dneska si myslím, že ju veľmi zranilo, že sa s tým sestra zverila, hoci cez školu, mne, a nie jej. Každopádne jej dodnes v duchu vyčítam, že to mala vidieť, mala robiť to, čo som robil ja. Raz sme si to vyjasnili. Bola voči mne dosť ofenzívna, situácia sa vyhrotila, keď na mňa mama zakričala:'Já viem! Ale môžeš mi povedať, čo s tým mám teraz robiť? 'V ten moment som prestal. Mamu som objal a už o tom nikdy hovoriť nebudem. Pachuť vo mne zostáva, stále cítim krivdu, ale pochopil som, že mama cíti vinu. Veľkú. Že ju to bolí. A tak jej nechcem tú bolesť prirábať.“

Rado, 28

Môj ujo bol vždy hrozne fajn. Bola s ním zábava, vozil ma v džípe a na motorke, robil so mnou blbosti, stále sme sa smiali. Mám na neho len tie najlepšie spomienky. Potom som ho dlho nevidela a nakoniec umrel, keď mal 39 rokov. Bolo mi to veľmi ľúto. V dospelosti som sa okľukou dozvedela, že zomrel na zlyhanie pečene, pretože bol notorický alkoholik, ktorý bil moju tetu, zadĺžil seba i ju na celý život a bol veľkou bolesťou našej rodiny. No... asi som ho detskými očami videla o dosť inak. Neviem, aké by to bolo, keby tu stále bol a ja sa s ním musela popasovať v dospelom veku. Ale už sa nečudujem, že s ním bola taká zábava.“

Adela, 26

Odpustiť a nechať byť. Prijať, čo prijať možno, opustiť, čo nemôžeme znášať. V rodine totiž môžu byť aj nepriatelia, nie len tí, ktorým by sme mali odpustiť. Ak máte pochybnosti, prečítajte si tento článok. A možno zistíte, že niektoré vzťahy stoja za to zachovať, ale niektoré nie. Aj keď sú v rodine.

Články môžu komentovať iba prihlásení užívatelia

Komentáre k článku