Keď nás partner berie ako samozrejmosť

Kto by si nezvykol. Partnera máme vedľa seba každý deň, je to človek, s ktorým riešime vlastne všetko, s ktorým sme sa rozhodli zdieľať a zdieľame život každý jeden deň od rána do večera aj cez noc. Zavedieme si nejaký systém, často fungujeme bez slov, vytvoríme si rutinu, ktorá nás upokojuje a dáva nám pocit bezpečia. Niekedy si ale zvykneme až moc.

Rovnako ako považujeme za automatické, že večer vezmeme do ruky ovládač a zapneme si v televízii správy, môže sa stať, že začneme považovať za automatické to, že nás partner počúva, že nám pomôže a že je jednoducho tu, keby čokoľvek. A práve to čokoľvek nás začne zaujímať. Akonáhle začneme objavovať, čo si vlastne všetko môžeme dovoliť bez toho, aby sa to na našom vzťahu prejavilo, máme len chvíľu na to zabrzdiť. Pretože aj v ovládači môžu jedného dňa dôjsť baterky.

Nepýta sa na náš názor. Na pracovné záležitosti, na film, na výchovu, na udalosti, na oblečenie... proste mu náš názor nepripadá dostatočne cenný, aby po ňom túžil. A z nášho vzťahu sa stávajú vlastne dve jednostranné konverzácie. Čo nikoho asi dlho baviť nebude.

Nepodporuje nás. V partnerstve si spolu prežijeme veľa dobrého i zlého, neuveriteľné množstvo zvratov a situácií. Zmena práce, sťahovanie, deti, úmrtie... a keď sa zrazu vyrovnávame s niektorou z ďalších udalostí a partner len mávne rukou, asi to nie je v poriadku. Proste sa mu nechce investovať energia. Prečo. Aj tak tu budeme.

Výročie, meniny, narodeniny... Alebo iné významné udalosti. Sú páry, ktoré oslavujú výročie po týždňoch, iné možno to svadobné. O to ale nejde - ide o stav, kedy pre jedného je udalosť významná, pre druhého nie, a realita sa riadi podľa toho, pre koho nie je.

Zmizne na dlhšiu dobu a nedá vedieť. Proste sa zdržal, niečo mal, potreboval niečo dorobiť. Nedá vedieť a tiež sa moc neobťažuje s vysvetľovaním. Nemusí ísť hneď o neveru, len proste o nedostatok záujmu. Trebárs bol naozaj v práci, naozaj stretol kamaráta z vojny. Ale neprišlo mu na myseľ nás o tom informovať. A že na tom závisia nejaké iné plány? No a čo s tým asi tak budeme robiť?

Nechváli, nedáva komplimenty. Robiť druhému radosť a vidieť, čo je na ňom pekné, je jednoducho prirodzená súčasť lásky a hlavne snahy o to mať vzťah pekný. Ale on nejako funguje aj bez týchto maličkých prejavov. Tak prečo, že.

Romantika? Čo to je? Analogicky so všetkým, čo už bolo povedané. Brať niekoho ako samozrejmosť ide nutne ruka v ruke s tým, že veci jednoducho nepotrebujeme alebo nechceme robiť pekné len tak. Spoločne s komplimentami vyletí oknom i romantika.

Nedodrží slovo. Pretože už nemá obavy, aby v našich očiach neklesol. Je mu vlastne úplne jedno, ako v našich očiach vyzerá. Pretože na tom predsa nezáleží, raz sme pár, tak čo by sa mohlo stať.

• Lenže ono sa toho môže stať veľa. Nezáujem a apatia sú väčší zabijaci vzťahu, než napríklad toľko zlorečená nevera. Akonáhle ktorýkoľvek z partnerov začne toho druhého a celý vzťah brať ako niečo nemenné, na čom sa nemusí pracovať a o čo sa netreba starať, nastúpi jedna z najdelikátnejších fáz rozhodovania - zostane to takto do konca života? Máme silu a ochotu na tom pracovať? Alebo sme proste už skončili?