Ako spoznáme, že nemilujeme naozaj

Láska má veľa podôb. Ale všetky jej podoby majú jedno spoločné, keď sú naozaj. Väčšina z nás si toho v živote zažila veľa. Dobré veci aj tie zlé. Z tých zlých sme sa snáď poučili, z tých dobrých sme si vzali predstavu, ako by sme chceli, aby náš vzťah vyzeral. A snáď sme zakotvili v takom, ktorý napĺňa naše potreby. Na čo by sme sa mali sami seba spýtať, keď chceme zistiť, či milujeme naozaj?

Pravá láska. Tento fenomén nás prenasleduje už od útleho detstva, kedy bol ústredným motívom každej rozprávky. Čo to ale pravá láska je? Mali sme svoje predstavy, ale väčšine z nás život ukázal, že sú veci oveľa komplikovanejšie, než nám rozprávky vraveli. A my začneme pochybovať o tom, či sme tej čistej, bezpodmienečnej lásky vlastne schopní.

Veľa malých i veľkých sklamaní nás nielen poučilo, ale aj trošku obrnilo a znecitlivelo. Hoci sa novým vzťahom nebránime, sme možno trošku obozretnejší, ako predtým. Vytvoríme si rôzne obranné mechanizmy, za niektorými činmi našich nových partnerov vidíme zrady z minulosti a bývame nespravodliví, na niektoré podnety reagujeme prehnane. Ale to je v poriadku. S pribúdajúcim vekom po nás nikto nemôže chcieť, aby sme sa do nového vzťahu hrnuli s neutíchajúcim entuziazmom a naivným nadšením. Pravá láska sa demonštruje inak.

Pravá láska je presvedčenie, že na nás už nikde nečaká nič lepšie.

„Prešla som si manželstvom a po ňom aj pár ďalšími vzťahmi. Vždy som bola odhodlaná „vydržať“, jednoducho byť lojálna, verná a oddaná. Ale tiež som vždy vedela, že to, čo mám, síce nie je zlé, ale predsa len by som si to dokázala predstaviť o niečo lepšie. A niekedy išlo o takzvané maličkosti typu vzhľad, kto by sa ním zaoberal, ktorá povrchná potvora, že áno. A nikdy to neskončilo zrovna slávne. Vždy ma to rozčúlilo, pretože som si hovorila, že som to aj cez tú čiastočnú nespokojnosť bola schopná „vydržať“, tak by som si predsa zaslúžila, aby to tak bolo, no nie? Stále som si ale pripadala ako v čakárni na niečo lepšie. Pred pár rokmi som si prešla dosť škaredým rozchodom. Bol to nezdravý vzťah, cítila som sa zneužívaná v mnohých smeroch, tak som zobrala silu a povedala dosť. Všetkému. Došla som k presvedčeniu, že mať vzťah, v ktorom hrá jednu z rolí aj to, že jednoducho nechcem byť sama, nemá cenu. Tak som sa obrátila do seba, venovala sa rodine, cvičeniu, koníčkom, práci. Asi po štyroch mesiacoch od toho rozhodnutia sa v mojom živote objavil môj súčasný partner. A presne tak, ako som opisovala tie svoje minulé, doteraz môžem popísať i jeho - len naopak. Intenzívne si uvedomujem, že v tej čakárni už nie som, že si sama pre seba neviem nič lepšie ani predstaviť, nieto aby som to niekde zazrela. To neznamená, že je dokonalý alebo že ho nemám chvíľami plné zuby. Len to, že je ku mne tak kompatibilný, že mi každý iný muž príde absolútne nedostatočný. A je to moc, moc pekný pocit. Asi by som tak definovala lásku. Presvedčenie, že nič lepšie neexistuje.“

Alena, 39

Vo vzťahoch nás často drží veľa vecí, ktoré nemajú s láskou nič spoločné. Najčastejšie sú to deti, majetky, zvyk, financie... ale ak sme sa dostali do pozície, kedy vieme, že to jednoducho nie je ono, kedy sa sami seba každý večer pýtame - je toto naozaj to, čo pre seba chcem na zvyšok života ? Kedy tajne dúfame, že sa stane „niečo“, čo situáciu vyrieši za nás, že stretneme toho pravého a zrazu sa všetko samo urovná? Bohužiaľ, v takejto situácii väčšinou toho pravého nemáme šancu stretnúť. A prečo? To si môžete prečítať v našom článku tu.