Toxické priateľstvo a čo s ním

Máme ich všetci. Priateľov, s ktorých správaním, názormi a nakladaním s ostatnými ľuďmi nesúhlasíme, často sa nám dokonca protivia, ale napriek tomu si ich vo svojich životoch z nejakého dôvodu nechávame, a dokonca s nimi aj trávime čas. Niektoré priateľstvá ale stojí za to zachovať, iná nie. Ako sa k ľuďom, ktorých sme aspoň v nejakom období svojho života mali blízko, chováme, keď nám ich prítomnosť nie je po chuti? Čo robíme dobre, čo zle a čo by sme robiť mali a mohli, aby sme priateľstvo zachovali?

„Na vysokej škole som mala kamarátku. Bola úžasná, dalo sa s ňou hovoriť o všetkom, bola zábavná, podnikavá, akčná, nikdy som sa s ňou nenudila. Vždy bavila celú spoločnosť, a aj keď sme boli samy, mohli sme sa potrhať od smiechu nad jej historkami a komentármi. Už vtedy som ale cítila malé výstražné znamenie - kedykoľvek som za ňou prišla s problémom alebo svojím zážitkom, vyzerala, že nemá moc záujem, nikdy sme sa nebavili o mne. O spoločných známych, zážitkoch, názoroch, o nej, ale nie o mne. V kontakte sme doteraz, ale niekedy ma jej nezáujem o moju osobu doslova uráža. Nikdy sa nespýta na deti, manžela, je to ako za starých čias. Jej bezohľadnosť ma rozčuľuje čoraz viac, ale tak nejako vzhľadom na históriu priateľstva mi príde moc fajn sa raz za čas stretnúť a niečo podniknúť.“

Jarka, 43

Všetci asi cítime ten rozpor. Ale keď sa nad tým zamyslíme, niekoho takého máme vo svojom okolí všetci. Toxicita vzťahu ale nemusí zďaleka spočívať len v sebectve, môže to byť napríklad prílišný negativizmus, ohováranie, nezdravý životný štýl... proste čokoľvek, čo nás zvádza z cesty, o ktorej sme presvedčení, že je správna.

Ako sa k takým ľuďom najčastejšie správame

• Inšpirujeme sa. Väčšinou je sila osobnosti toxických ľudí pomerne opojná. A tak s nimi trávime čas a postupne preberáme ich štandardy, pretože sme očarení vzorcom - oni sa neobmedzujú, my sa prispôsobujeme, oni benefitujú, my strácame. A tak prijmeme ich správanie, minimálne po dobu, čo sme s nimi, horšie (a pomerne často) si novo nadobudnuté správanie prenášame do ostatných vzťahov, kde sa stávame toxickými my sami. 

• Prijmeme to. Pasívna rezistencia je najčastejšia reakcia na toxického človeka v našom okolí. Všetko si uvedomujeme, nesúhlasíme, dokonca možno trošku odsudzujeme, ale nič s tým nezmôžeme. Týmto riešením si ale ubližujeme, naše ego trpí. Narastá v nás pocit nespravodlivosti a frustrácie, ktorý si môžeme vybíjať na iných miestach nášho osobného života, poprípade sami v sebe - a byť depresívnejší, smutnejší alebo podráždenejší.

• Odrežeme ich. Bez slova, bez konfrontácie, bez vysvetlenia. Proste je to pre nás jednoduchšie, hoci sa to tak nezdá. Taký rýchly rez ale nič nenapraví. Ani v nich a ani v nás - časom prestaneme cítiť úľavu a dostaví sa pocit previnenia. Zvlášť, ak nám dotyční začnú klásť otázky, čo sa stalo.

Ako sa správať, aby sme pre priateľstvo urobili všetko

Niektoré priateľstvo stojí za trochu boja. Rovnako ako to poznáme z romantických vzťahov, aj tie priateľské potrebujú trochu úsilia. Komunikácia je kľúč k šťastiu zďaleka nie len v partnerskom živote!

Buďme otvorení. Sami pre seba by sme si mali formulovať, čo nám vlastne vadí. Akonáhle to vieme a sme si istí, nezostáva než svojich priateľov konfrontovať. Mali by sme im dať v kľude vedieť, že ich správanie sa zďaleka nestotožňuje s našimi zásadami, princípmi, názormi, morálkou (alebo čímkoľvek iným) a že nám osobne ubližuje.

Zdieľajme svoje hranice. Namiesto toho, aby sme sa vyhýbali zdvíhania telefónov, môžeme svojej kamarátke povedať, že náš pracovný alebo rodinný rytmus je iný a jej dlhé hovory narušujú náš pokoj, poprípade stíhanie termínov. Nemali by sme sa báť, nie je to bezohľadné, je to obyčajné stanovovanie vlastných limitov, o ktorých druhá strana ani nemusí vedieť - a my by sme nemali predpokladať, že im musia predsa dôjsť samy od seba.

Počúvajme a buďme otvorení kompromisu. Musíme byť pripravení na to, že dostaneme úprimnú reakciu na to, čo hovoríme. Dokonca aj na to, že ich správanie, ktoré odsudzujeme, je nejakým spôsobom naviazané na správanie naše.

Ak to všetko urobíme a naši priatelia napriek tomu nebudú ochotní si nás ani vypočuť, nieto že by niečo zmeniť, až potom je na mieste uznať porážku. Vysvetlili sme, čo sme potrebovali, viac energie do toho vkladať nemusíme. Ale nebojte sa, väčšina naozajstných priateľov má rovnakú vôľu vzťah zachovať, ako ju máme my. A možno budete prekvapení, reakcia na to, že vám dlhodobo neúmyselne ubližujú, môže byť veľmi poučná.