Bez hry nevyhráme

Máte najlepšiu kamarátku, poznáte sa desaťročia a zrazu ju vidíte, ako sa z nej vedľa nového partnera stal úplne iný človek. Z dievčaťa, ktoré si samo zmontovalo sedačku, nahodilo poistky a vymaľovalo celý byt, sa stala slečinka, ktorá prosí partnera, aby jej otvoril fľašu s vodou. Pokrytectvo? Pretvárka? Faloš? Alebo dokonca lenivosť? Alebo je to len dobre stvárnená rola?

Hlavne byť sám sebou

Mantra súčasného poňatia človeka ako osobnosti, je „byť sám sebou“, „nájsť si k sebe cestu“, „objaviť, kto v skutočnosti sme a čo v skutočnosti chceme“... čo však nie je tak jednoduché. Od malička hráme v životoch všemožné roly. Už v škôlke sme sa správali inak ako doma a bolo to viac než logické - iné nároky, iné hranice, iné prostredie, iní ľudia a predovšetkým iná príležitosť sa voči ostatným vymedziť. A je to zle?

Keď sme dospievali, boli sme vždy niekoľko osobností v jednom. Len si spomeňte na kolektív na strednej, rodinnú oslavu, športový tréning alebo napríklad návštevu zborovne učiteľov. Vždy svoje správanie čiastočne prispôsobujeme tomu, čo „sa od nás chce“. Moderné a populárne sebapoznávanie nám ale hovorí, že to znamená, že nie sme sami sebou, nerobíme, nehovoríme a nechováme sa tak, ako chceme, čo znamená, že sa potláčame a sme neustále v strese z nedostatku sebavyjadrenia. Je to ale naozaj tak?

Keď nie je nikto, podľa koho by sme žili

„Kto si, keď sa nikto nepozerá?“ Na túto otázku by sme si mali vedieť odpovedať, ale nejako... to poriadne nejde. Pretože každá osobnosť je reaktívna, málokedy sme len tak sami o sebe. A čo to vôbec znamená? Vedieť tráviť voľný čas osamote, naučiť sa čo najviac sami o sebe, zistiť, čo nás baví, čo by sme chceli dosiahnuť a ideálne to aj sami dosiahnuť? To všetko znie ako presne to, čo by sme mali robiť a byť. Ale keď si to skúsime aplikovať na konkrétnu situáciu, ako to vlastne vyzerá? Ako si niečo také predstavíme sami u sebe? Ide to vôbec?

Život sa skladá z rolí

V živote plníme úlohy, ktoré na nás kladie okolie, respektíve spoločenské zriadenie, v ktorom žijeme. Sme niečím dieťaťom, sme niečím rodičom, sme podriadeným, nadriadeným a kolegom, sme priateľom, sme partnerom, manželkou a všetkým možným. Nemôžeme jednoznačne identifikovať, kto z toho sme „my“, pretože my sme všetko toto dohromady. Každá táto pozícia má svoje očakávané správanie, akýsi scenár, podľa ktorého plníme danú sociálnu úlohu (termín pochádzajúci zo sociálnej psychológie). Existuje však tiež termín konflikt rolí. Ten nastáva, keď ľudia berú rovnaké roly inak, kedy správne zohraná jedna rola vylučuje správne zohratie a naplnenie inej (napríklad manžel a milenec), alebo nenaplnené očakávania od rolí, ktoré nie sú naše.

Dôležitá je konzistencia

Nemusíme dlho pátrať a definovať, kto sme vlastne my, nemusíme sa hanbiť, keď nás niekto obviní z pretvárky. To, že sa správame trošku inak, keď sme mamy na plný úväzok, s kolegami v práci alebo s kamarátkami na party je jasné, normálne a prirodzené. Dôležitá je však miera, s akou sa meníme.

Každý z nás si v priebehu života buduje svoje vlastné hodnoty, utvára názory. A proti nim by sme sa nemali prehrešovať.

„Vždy som si o sebe myslela, že som celkom voľnomyšlienkárka. Sem tam som sa zaplietla so ženatým mužom, sem tam som robila vŕbu kamarátkam, ktoré boli nešťastné, keď prišli na to, že ich manželia podvádzajú. Nikdy som im neklamala, povedala som, že to robím tiež. A snažila som sa nájsť útechu pre všetky situácie. Za svoju otvorenosť som ale celkom draho zaplatila. Moji najbližší priatelia poznali moje historky aj utrpenia, ktoré som si sama privodila. A aj preto si jeden z mojich kamarátov myslel, že je dobrý nápad po mne chcieť nejakú nezáväznú zábavu. Úplne som sa zhrozila, veď to bol kamarát! Nie nejaký cudzí človek, a k tomu mal za manželku moju spolužiačku! Nejako sme si celý ten incident vyjasnili a vrátili sa k normálu. Vďaka svojim skorším eskapádám som vedela, ako to chodí - vyplávalo na povrch, že majú v rodine problémy, tak sme sa radšej sústredili na ich riešenie. Znenazdajky tento kamarát ale svoju ženu opustil. A nie len tak obyčajne, ale v čase, keď čakala ich prvého potomka. Párkrát sme sa stretli, hovoril o svojom rozhodnutí, hovoril o tom, ako manželke nič nedaruje, keď bude robiť problémy. A tak som spoznala svoje vlastné hranice - s tým človekom som prestala chcieť mať čokoľvek spoločné.“

Kamila, 32

Čo má tento príbeh spoločné s hraním rolí? Predovšetkým to, že nikdy nie sme hotová osobnosť. Nikdy nemôžeme povedať, že to, čo považujeme za správne teraz, budeme považovať za správne aj za rok, za mesiac, za týždeň. Nemôžeme sami seba viniť z pokrytectva, keď sa v danej situácii správame najlepšie, ako nám to skúsenosti aj okolnosti dovoľujú a prikazujú. Jediné, čo nesmieme pripustiť, sú výčitky svedomia. Akonáhle sa správame konzistentne, znamená to, že neklameme, nevymýšľame si, neprikrášľujeme. Sme tou istou osobnosťou, ako kedykoľvek inokedy, hoci to navonok vyzerá, že sa správame inak.

A kamarátka, ktorá si zvládla vymaľovať byt a zmontovať sedačku má asi svoju predstavu scenára pre rolu partnerky. A tá jej úloha necháva muža, nech sa postará o ťažké veci, aj keby to malo byť len odskrutkovanie viečka. A ak sú šťastní, znamená to, že rovnakú predstavu o rolách má aj jej partner. Nič na odsúdenie, nič na posúdenie. Nič viac, nič menej.