Najlepšie rady pre každý vzťah

Vzťahy sú ťažké. Nič v nich nejde len tak samo. Stoja veľa úsilia, práce, až si občas hovoríme, či to stojí všetko za to. Pesimistické? Áno. Ale keďže v nejakom type zväzku žije, žil a bude žiť každý z nás, je potrebné sa s realitou, ktorá nie je trebárs tak ružová, ako sme si ju predstavovali, zmieriť, alebo... alebo sa neuspokojiť a trošku si poopraviť prístup. Ako?

Žiadna dráma. Aj keď nás občas baví veci dramatizovať a dokonca tu drámu naše emócie plne podporujú, máločo je naozaj tak fatálne, ako v našej hlave. Často riešime problémy, ktoré ani nenastali, a preto sa snažíme partnera ovládať alebo manipulovať zo strachu pred niečím, čo sme si jednoducho vymysleli. Jeden príklad za všetky.

Kedysi som žila s mužom, ktorý bol extrémne manipulatívny a dosť mi ubližoval. Uvedomovala som si to a stálo ma mesiace terapie, než som sa z toho dostala... ale vlastne som sa z toho nedostala nikdy. Nový partner to so mnou mal ťažké a samozrejme nevydržal. Nedivím sa mu. Zo strachu, aby ma náhodou v niečom neobmedzoval (a ja som si to nemohla vykladať ako manipuláciu), som sa vymedzovala voči všetkému. Našu poslednú a rozchodovú hádku odštartovala jeho otázka na to, či som teraz niekedy nemala ísť k holičovi. Spustilo to vo mne, že chce, aby som mala iné vlasy. A už to bolo...

Mária, 29

Vyhýbať sa dráme a trošku sa krotiť má svoj význam aj v situáciách, ktoré nie sú toľko banálne a nemajú za sebou smutný príbeh. Netreba z nekúpeného mlieka urobiť prednášku o nezodpovednosti, sklamaní a prípadnom odchode za lepším. Naozaj, nie je potrebné.

90%. Často máme pocit, že keď vzťahu, rodine a partnerovi nedávame aspon 150% svojej kapacity, sme tí, ktorí vzťah kazia, kto nerobí dosť. Aj keď sa u partnera o nejakých vysokých číslach hovoriť nedá. Paradoxne to vôbec nie je pravda. Stane sa jedine to, že 150% sa všeobecne prijíma ako štandard a my raz vybuchneme ako atómovky. Dôležité je nedávať všetko, nechať si tých 10% svojej kapacity a energie pre seba. Ale čo je ešte dôležitejšie - to vysoké, aj keď nie stopercentné číslo, musia držať obaja. 150% ku 30% nefunguje, ale 90% ku 90% jednoducho áno.

Nikto nie je zodpovedný za naše šťastie. Partner, práca, rodina, nikto. To si budujeme sami. Môže prísť niekto, kto nám ho zmenší alebo zničí, nemôže ale prísť niekto, vďaka ktorému sa nám ho konečne dostane. Ako sa hovorí - všetci hľadajú toho pravého, ale nikto sa ním nesnaží byť. Partner tu nie je od toho, aby nás doplnil, ale obohatil. Nemôžeme mu dať do rúk zodpovednosť za to, čo si myslíme sami o sebe. A to platí nielen pre romantické vzťahy, ale vlastne pre všetkých.

Nebuďme nedočkaví. Kto čím hreší, tým trestaný býva. Akonáhle sa budíme každé ráno naštvaní, ako je možné, že si nás láska ešte nenašla, blokujeme si tým vlastne možnosť toho pravého alebo tú pravú vôbec priťahovať. Znie vám to ako moc nereálne? Nie je to tak - naše správanie, reč tela a postoj sú obranné, odmietavé a „urazené“. Hoci to nemusí byť na vedomej báze, ľudia toto nevyhľadávajú a vy tak k sebe pritiahnete iba tých, ktorým sa páčia zlomené duše. A tí nie sú na celý život...

Ostatných neovplyvníme. Len seba. Keď s nami niekto zaobchádza zle, jeho správanie sa nám nepodarí zmeniť. Môžeme ho potlačiť, ale rozhodne mu nestanovíme nové hranice. Tie dávame len sami sebe - čo sme schopní zniesť raz, viackrát, alebo už nikdy. Keď pre niekoho nie sme dôležití, pravdepodobne sa nám to nepodarí zmeniť. Nemá cenu lámať si hlavu so správaním ostatných, pokúšať sa ich vychovávať a meniť. Každý sa chová podľa vlastných štandardov a je na ceste, ktorú šiel už dlho predtým, než ste sa vôbec stretli. Dôležité je, či sa tieto cesty len križujú, alebo či vedú vedľa seba... hoci treba s drobnými zákrutami. Režim kompatibility je podstatnejší než režim zmeny a podmienok.

Tešte sa na nečakané. Poznáte to - všetko príde, keď to najmenej čakáme. Po rokoch snaženia sa o bábätko sa pár rozhodne zariadiť si život pre seba a bum, je to tu. Ste spokojní sami so sebou, máte radi svoj život a bum, naraz vám doň vstúpi niekto druhý.