Čo keď s nami partner súperí?

Aj keď si každý predstavujeme romantický zväzok dvoch ľudí ako nekonečnú harmóniu a podporu, môže sa stať (a stáva sa to celkom často), že sa pridá žiarlivosť. A to nie na niekoho tretieho, ale vzájomná. Proste sa zo vzťahu stane tak trošku súboj o to, kto je na tom vlastne lepšie. A kto by sa bez koho lepšie obišiel. Asi nemusíme dodávať, že to nie je úplne najzdravšie, ale pracovať sa s tým dá. Ako spoznáme, že s nami partner v podstate súperí?

Tých dôvodov môže byť mnoho. Hlavným princípom súperenia je ale porovnávanie. A ak má partner nejaké svoje vlastné boliestky a neistoty, ktoré v sebe dusí a nerieši ich, bude sa vždy cítiť tak trošku ohrozený úspechmi cudzích. Hoci to sú tí najbližší.

„My“ zmizlo, aj keď nikdy nebolo. Sú páry, ktoré si navzájom cenia skôr individualít a ich kompatibility, toho, ako sa vzájomne dopĺňajú a obohacujú. V takom prípade je veľmi dôležité vedieť, ideálne si aj povedať, čo je každého doménou. Predovšetkým vo výchove a vzdelávaní detí je dobré, keď potomkovia vedia, s čím sa na koho obrátiť. Ak sme vo vzťahu individualistami, musíme čo najkvalitnejšie komunikovať, aby sme sa nestali spolubývajúcimi. Nahryznúť trebárs spoločné financie, trávenie voľného času, starostlivosť o deti, prácu. A tak ďalej.

Má radosť, keď sa nám niečo nepodarí. Alebo nám povie, že to vedel a že sme sa nemali ani snažiť. Je to v poriadku? Asi všetci cítime, že ani omylom. Partner nám nemusí priať úspech, ale vyložene sa radovať z neúspechu? Prečo? Aká je motivácia? Okrem tej veľmi nedospelej žiarlivosti na nás ako na osobnosť. Naozaj chceme za partnera škodoradostného a zastydnutého pubertiaka?

Partner bagatelizuje naše úspechy. Alebo trebárs dokonca ignoruje alebo zosmiešňuje. A to by mohol byť problém. Pretože bez ocenenia partnera klesá naša hodnota aj u nás samotných. Ako sa proti tomu brániť? Našťastie celkom jednoducho. Musíme partnera urobiť aspoň domnelou veľkou súčasťou nášho úspechu. Vypočujme si jeho názor, požiadajme ho o radu, keď budeme riešiť nejakú pracovnú dilemu. Skúsme zdieľať.

Počítame skóre. A potrebujeme vyhrať. Koľkokrát kto tento týždeň umyl riad alebo vyniesol kôš? Príde na námietku, že sme zase vešali bielizeň, odpoveď, že oni zase vysávali podlahu? Takto to rozhodne nejde, pretože vzťah nikdy nemôže byť a nebude päťdesiat na päťdesiat. Nikdy. Našťastie sa to dá u partnera „preprogramovať“. Respektíve sa musíme sústrediť na to, čo nám partner vlastne svojimi sťažnosťami hovorí. Nie je to o tom, koľkokrát kto ten kôš vyniesol, ale napríklad o tom, že by chcel upratanejšie prostredie. No a o tom sa tiež môžeme porozprávať - čo mu alebo jej vlastne nevyhovuje.

Partner sa nás snaží prekonať. Dávate deťom darčeky každý zvlášť? A súťaží s vami partner o to, čie darčeky budú lepšie? Začali ste behať a zrazu behá aj partner a dokazuje, že zvládne lepšie časy? Toto môže byť prejavom trošku väčšieho problému, než jednoduchej súťaživosti. A aj keď sa to zdá relatívne nevinné, hlbší rozhovor a prípadná návšteva terapie nie je od veci.

Núti nás, aby sme skončili v práci. Z jednej strany je to celkom logické. Ak jeden z partnerov zarába toľko, že druhý príjem nie je vôbec potrebný, nieto aby bol nejako vydretý, nutne ho musí napadnúť, že zamestnanie druhého z partnerov je jednoducho zbytočné. A na čo riešiť stráženie detí, upratovanie domácnosti a tak ďalej, keď jeden z nich jednoducho môže zostať doma a o všetko sa postarať. Toto je veľmi tenký ľad, pretože naráža na nutnú potrebu sebarealizácie každého z nás. Všetci potrebujeme pripadať si platnými členmi spoločnosti. A nikdy by sme sa nemali cítiť previnilo za to, že si svoju prácu nenecháme vziať, hoci sú pred nás postavené výsostne logické argumenty.

Poukazuje na naše chyby. Vlastne pri každej príležitosti. A nie je nutné, aby pri tom mal publikum, aj keď presvedčiť ostatných o tom, že nie sme tak skvelí, ako si myslia, je tiež veľmi škaredé. Partner sa ale často môže snažiť o to, aby sme sa sami na svoje chyby sústredili viac než na naše úspechy, čo má za následok prirodzene stratu sebavedomia. A on je potom viac na koni. Je ale pravdou, že sme to my, kto drží opraty toho, ako s nami bude partner vo vzťahu zaobchádzať. A ak sa nám jeho správanie voči nám nepáči, musíme mu to povedať, vysvetliť a pobaviť sa, čo ďalej.

Partner nám nadáva. Všetci máme citlivosť k nadávkam nastavenú trošku inak. Ale základným pravidlom je to, že sprosté slová znamenajú extrémnu neúctu a vôľu ublížiť. A tak aj keď nám to trebárs „toľko nevadí“, moc v poriadku to nie je. A už vôbec to nie je v poriadku, ak nám partner nadáva na verejnosti alebo o nás neslušne hovorí v našej neprítomnosti. V takom prípade sa snažia agresívne znížiť našu hodnotu a nám zostáva vyriešiť, či sme to ochotní akceptovať, alebo nie.