Aby bol život dobrý, musíme prijať to zlé

Život je ťažký. A ak budeme dúfať, že pre nás nie, že sa nám zlé veci vyhnú, bude ešte o to ťažší. Pretože budeme sklamaní, smutní a prekvapení - a rozhodne nie v dobrom. Aké sú veľké životné pravdy, ktoré sa týkajú každého z nás? A ktoré musíme prijať preto, aby sme sa vyhli zbytočnému filozofovaniu a trápeniu sa nad tým, prečo sa to deje?

Všetko, čo milujeme, raz stratíme. Začneme hneď tým najťažším kalibrom. Ale je to tak. Nič netrvá večne, ani láska, ľudia, ktorých milujeme, rôznymi spôsobmi odchádzajú, alebo od nich odchádzame my. Rovnako tak sa to má so všetkým, čo budujeme, do čoho vkladáme zvláštne úsilie. Buď vyprchá samotná vášeň a cit, alebo sa stratí ich objekt. Preto si musíme vážiť to, čo máme. Užiť si každú minútu s našimi deťmi, partnermi, rodinou, priateľmi, byť vďační za to, čo máme dnes a tu, pretože o to môžeme v okamihu oka prísť.

Život nie je fér. Aj keď sme my sami najlepší ľudia na svete, neznamená to, že sa nám nebudú diať zlé veci. Budú. Pretože distribúcia nešťastia nie je podľa zásluh, ale úplne náhodná. Nie je to niečo za niečo, veci nefungujú tak, že keď budeme dobrí, budú sa nám diať len dobré veci. A keď sa nám niečo zlé prihodí, nemusíme automaticky pokladať otázku, čo tak zlého sme urobili, že sme si to zaslúžili.

Nikdy nebudeme perfektní. Nikto nie je a nikdy nebol. Veľa ľudí sa o to ale snažilo a snaží. Neustála práca na tom, aby sme boli spokojní sami so sebou, je nutná. Dokonalosť ale nie je stav. Je to proces, reakcia na okolie, na naše vlastné zmeny, na príležitosti. Niekedy budeme slabí, niekedy sa budeme cítiť na dne, niekedy sa nám nebude dariť, sklameme sami seba. Ale to nevadí.

Premárnený čas je stratený navždy. Myslíme si, že času máme veľa, že jeden deň sem, jeden deň tam rolu nehrá. Nikdy ale už nedostaneme o ten deň naviac. Každá chvíľka by sa mala počítať, mali by sme s časom nakladať ako s tou najdrahocennejšou vecou, ktorú máme.

Veci často nejdú podľa plánu. Hoci je ten najlepší. Nedohliadnete za dva rohy dopredu, aj keď si myslíme, že sa nič nemá ako pokaziť alebo zmeniť, stať sa to môže. Ale je to v poriadku. Naučíme sa improvizovať a prispôsobovať, budeme vynaliezaví a flexibilní. A to je dôležité.

Neočakávajte, že ľudia budú milí. Ak budeme prechádzať životom s presvedčením, že všetci majú rovnakú hlavu dušu a srdce, ako máme my, budeme len a len prekvapení. Pretože sa môžeme stretnúť s ľuďmi, ktorým budeme jedno. Ktorí budú dokonca zlí, krutí a budú sledovať len svoje vlastné záujmy. To, že my sami takí nie sme, neznamená, že neexistujú. A viete čo? Všetci sme záporným hrdinom v niečím príbehu. Nie všetko zlo je zámerné. Ale aj to nezámerné pekne bolí.

Zmeny sa dejú. Či už chceme, alebo nie. Na veľa vecí nemáme vplyv a to, že sa zahniezdime v nejakej situácii, na nejakom mieste alebo v nejakej práci, neznamená, že to tak už bude navždy. Nebude. Žijeme v neustálom pohybe udalostí, treba zmeny prijímať, keď ich nemôžeme ovplyvniť.

Nepodarí sa nám potešiť všetkých. Proste nie. Nikdy neurobíme všetko tak, aby boli všetci spokojní. A keď sa o to budeme neustále snažiť, jediní, kto skončí vyčerpaní, nešťastní a bez energie, budeme my. A ostatným to bude tak nejako jedno.

Šťastie je v tom, čo robíme pre druhých. A nie, nie je to v rozpore s tým, že sa nemáme snažiť udržiavať všetkých spokojných. Pozrime sa sami na seba. Sme šťastní? A vďaka čomu, vďaka komu? Čo sa stalo také, že sme sa cítili šťastní? Väčšinou to sú komplexné veci, ktoré zahŕňajú ľudí, príležitosti a pocity. A rovnako tak, ako sa podieľajú na šťastí našom, mali by sme sa my podieľať na šťastí iných.