Ako spoznáme, že strácame čas?

„Plytvať životom“ sú možno príliš silné slová. Ale keď sa nad tým zamyslím, hovoriť si „zajtra, niekedy, možno nabudúce“, nie je nič iné. Možno sme spokojní, možno sme šťastní. Ale možno si pre seba vieme predstaviť lepší život. Keď sa pozrieme s väčším odstupom na to, ako náš život vyzerá, možno si uvedomíme, že je načase sa zdvihnúť a niečo robiť. A my pre vás máme niekoľko znamení, že ten čas prišiel. Alebo... že už je tu dosť dlho.

Trávime čas vecami, ktoré by sme nemali robiť. Videohry. Sociálne siete. Mobil. Počítač. Moc jedla, moc alkoholu. A zoznam pokračuje. Úprimne, čím trávime väčšinu svojho času? A prospieva to nejako nášmu životu, posúva ho to? Otvára nám to dvere do budúcnosti alebo len zabíjame čas, než ideme spať? Nebolo by vhodné to trošku prehodnotiť?

Nekŕmime svoju dušu. Alebo myseľ. Neučíme sa nové veci, nič nevytvárame, neobohacuje sa, nepremýšľame nad ničím novým. Možno si myslíme, že v takom prípade stagnujeme, pravdou ale je, že skôr degenerujeme. Pretože odvykáme myseľ tomu, aby pracovala.

Pristihneme sami seba, keď sa sťažujeme. Často. Na prácu, na partnera, na šéfa, na plat, na susedov, na rodinu... V takom prípade nerobíme nič iné, než že v sebe hromadíme negatívnu energiu, a ešte sa v nej utvrdzujeme tým, že hľadáme súhlas u ostatných (keď si im sťažujeme). A negativita veci neprospieva, ani ju nijako extrémne nemení. Sme kvôli nej zaseknutí na mieste. Takže ak sa sťažujeme a nerobíme nič s tým, prečo.

Necítime inšpiráciu. Alebo vášeň pre niečo, pre čokoľvek. Pre koníček, prácu, pre človeka. V takom prípade musíme znovuobjaviť to, čo milujeme, čo nás baví, čím sa cítime naplnení.

Nehovoríme pozitívne sami so sebou. Slávny citát Henryho Forda nám hovorí: „Či už si myslíte, že niečo dokážete, alebo si myslíte, že to nedokážete, v oboch prípadoch máte pravdu.“ Hovoríme si, že nie sme dosť prefíkaní a bystrí na to, aby sme si založili vlastné podnikanie? Máme pravdu. Hovoríme si, že nemáme dosť energie na to, aby sme zmenili svoj život? Tiež máme pravdu. Čokoľvek hovoríme sami sebe, stane sa realitou - sami sebe realitu nepopisujeme. Len našu predstavu, ako by to mohlo vyzerať. A nevieme, kým to neskúsime.

Trávime veľa času s ľuďmi, ktorí nijako neprispievajú nášmu osobnému rastu. Inými slovami, ktorí nás nijako neobohacujú. Hovorí sa, že sme kompilátom piatich ľudí, s ktorými sa najviac stretávame. Keď si týchto päť ľudí predstavíme, páči sa nám, čo by vzniklo ich skrížením? Nevkladáme potom zbytočne veľa energie do času s ľuďmi, ktorí si od nás len berú a nič nedávajú naspäť?

Nemáme plány do budúcna. Vždy je dobré žiť okamihom, vnímať tu a teraz. Musíme ale vedieť, kam ideme (alebo aspoň kam by sme ísť chceli). A „tu a teraz“ znamená užívať si cestu za svojím cieľom.

Míňame peniaze za veci, na ktorých nám nezáleží. Míňanie peňazí je častá náhrada za obyčajné naplnenie, šťastie. Je veľký rozdiel v tom niečo „potrebovať“ a niečo „chcieť“. Spoločnosť nás tlačí do kupovania vecí, o ktorých vlastne ani nevieme, či ich potrebujeme. Ani či ich chceme. Vezmeme si hypotéku, aj keď si nie sme istí, či na ňu máme. Kúpime si drahý telefón, aj keď to znamená, že si budeme musieť požičať na dovolenku... ak pôjdeme. Alebo si nakúpime topánky a kabelky, aj keď ich nepotrebujeme. Prečo?

Nemáme dostatok spánku. Všetci vieme, že spánok je nevyhnutný na to, aby naše telo dobre fungovalo. A napriek tomu... chodíme spať neskoro a nemáme pre to žiadny dobrý dôvod. Sme nevyspatí a nahrádzame si energiu kávou. Bez dobrého spánku nie je dobrý život.

Nestaráme sa o svoje telo. Iné nemáme a nikdy mať nebudeme. Akékoľvek škody, ktoré na ňom páchame, si vyberú svoju daň neskôr. Jeme zlé jedlo. Nehýbeme sa. Naše telo chátra a nám to nevadí. Ale stav nášho tela ovplyvňuje stav našej mysle a naopak. Aj malá zmena môže viesť k neuveriteľnému pokroku.

• Žijeme život, ktorý sa nám nepáči. Je veľa definícií šťastia. Jediné, na čom záleží, je, či náš život napĺňa našu predstavu o šťastí. Ak sme ju náhodou nenapasovali na to, čo žijeme. A ak áno, skúsme zvážiť, či nám niečo stojí v ceste. Väčšinou sme to totiž len my sami.