Ako vyzerá sociálna fóbia v praxi

Náš svet je čím ďalej nervóznejší. Ťažko povedať, čo je príčinou. Môžeme viniť spoločnosť, dobu a nároky, ktoré na nás dnešný svet kladie, za to, že vytvára čoraz viac príležitostí pre to, aby nám psychicky niečo vadilo. Možno si len takýchto rozjatrených stavov všímame viac, pretože sú lepšie popísané a skoro všetko už je nejaká diagnóza. Pravdou ale je, že úzkosti (a depresie) sú v dnešnej spoločnosti na vzostupe viac, než by sa nám páčilo.

Sociálna fóbia je jednou zo stále častejších manifestácii úzkostných porúch. Ak sa o týchto diagnózach chcete dozvedieť niečo viac, môžete zabrázdiť do našich predchádzajúcich článkov, jeden z nich sme venovali priamo teórii sociálnej fóbie, ďalší je o úzkostiach ako takých. Dostávame sa v nich k problému, či sú úzkosti skôr povahové rysy, alebo je to regulárne ochorenie, pre ktoré jednoducho z nejakého, vnútorného či vonkajšieho dôvodu, máme dispozície.

Dnešný článok je ale o tom, ako konkrétne žijú ľudia so sociálnou fóbiou, čo to znamená v bežnom, každodennom živote. Pretože to peklo, ktoré sa odohráva v hlavách a prejavuje na telách ľudí trpiacich touto poruchou, si často nevieme predstaviť - a preto túto poruchu bagatelizujeme. Čo ešte nikdy nikomu nepomohlo.

• Treba si pripomenúť, že rovnako, ako každé iné ochorenie, aj úzkostné poruchy existujú v rôznych formách a intenzitách. Od ľahko abnormálnych reakcií, ktoré nám znepríjemňujú život, ale v skutočnosti ho nijako zásadne neobmedzujú, až po úplne paralyzujúce stavy mysle i tela, kvôli ktorým je niečo ako „normálny život“ úplne nedosiahnuteľným cieľom.

Všeobecne môžeme prejavy sociálnej fóbie zhrnúť do niekoľkých bodov.

• Strach z posudzovania a hodnotenia našej osoby okolím.
• Strach z toho, že sami seba nejako strápnime alebo ponížime.
• Intenzívny strach z rozhovoru s niekým, koho nepoznáme.
• Strach z toho, že si ostatní všimnú, ako sa cítime úzkostne. A nedajbože sa nás na to spýtajú.
• Strach z toho, že fyzické prejavy úzkosti nás v očiach ostatných - opäť - strápnia alebo ponížia (a hovoríme tu o prejavoch, ako sú červenanie, nadmerné potenie, tras, nepevný hlas, nevoľnosť, bolesti hlavy, dýchavičnosť, svalové napätie a tak ďalej) .
• Vyhýbanie sa príležitostiam, kedy musíme hovoriť s ľuďmi alebo pred väčšou skupinou, neznesiem byť v strede pozornosti.
• Udalosti s väčším počtom ľudí a s väčšou pravdepodobnosťou, že ich nebudeme poznať, sú pre nás niečo, z čoho máme nočné mory mesiace dopredu.
• Po akejkoľvek sociálnej interakcii si ju prehrávame znova a znova dookola, hľadáme, aké chyby v komunikácii sme urobili, snažíme sa prísť na to, kedy si o nás ostatní mysleli, že sme divní a tak ďalej.
• Očakávame od každej sociálnej interakcie to najhoršie, predstavujeme si tie najhoršie scenáre.

A teraz sa poďme pozrieť na to, ako to vyzerá v skutočnosti, nie len ako opis symptómov.

„Vždy, keď musím niekomu v práci zavolať, modlím sa, nech to nezdvihnú, nech nemajú čas, nech im môžem potom napísať email alebo to prehodiť na niekoho iného. Telefonáty a stretnutia sú pre mňa úplné peklo. Aj keď mi volá nejaký kamarát, pozerám sa na vyzváňajúci telefón a som naštvaná, prečo mi jednoducho nemohol napísať, o čo ide.

Keď idem do reštaurácie, prehrávam si v hlave objednávku jedla. Väčšinou sa dopredu pozriem na jedálniček na internete, pozriem sa, aký majú výber jedla i pitia, a objednávku si dopredu pripravím. Aby som nevyzerala, že moc dlho vyberám, že sa neviem rozhodnúť, alebo aby som nemusela čašníkovi hovoriť, že potrebujem ešte chvíľku.

A ďalšia vec, keď mám platiť, spočítam si útratu dopredu a vyberiem peniaze zodpovedajúcej hodnoty, všetko to radšej urobím ešte predtým, než sa čašník príde opýtať, či ešte niečo chceme. Snažím sa byť pripravená na každú situáciu dopredu, aby sa mi nestalo, že by som musela improvizovať. Aj keď to znamená len povedať, že zaplatím, a rozhodnúť sa, či kartou alebo v hotovosti. To isté v akomkoľvek obchode. Nič nesmiem robiť bez rozmyslu a prípravy.

Keď idem po chodbe v práci, čakárňou u lekára alebo kdekoľvek inde, mám neuveriteľnú potrebu schovávať svoje telo i tvár. Cítim sa strašne nápadne a mám neodbytný dojem, že na mne nie je nič správne. A že všetci sa na mňa pozerajú a tí, ktorí spolu hovoria, hovoria o mne a kritizujú ma alebo si zo mňa robia srandu.

Keď nastúpim do hromadnej dopravy, v ktorej je na mňa veľa ľudí, chvíľu to vydržím, snažím sa myslieť na iné veci. Potom ma začínajú napádať scenáre, ako že tamten pán sa na mňa pozerá nejako podozrivo, že beztak, až vystúpim, tak pôjde za mnou a bude mi chcieť niečo urobiť. Aby som sa uistila, že to tak nebude, vystúpim a počkám na nový autobus. V ktorom zase bude predo mnou sedieť niekto, u koho budem mať strach, že skolabuje. A ja budem najbližšie, takže sa budem musieť nejako so situáciou vyrovnať, budem mu musieť pomôcť alebo čeliť odsudzujúcim pohľadom ľudí, ktorí sa k nemu dostanú na pomoc skôr než ja. Nič z toho sa nedeje, ale mohlo by.

Takýchto situácií by som vám z rukáva mohla vysypať ešte pokojne ďalší tucet. Žiť s touto fóbiou je naozaj peklo. Pretože viete, že sa nebojíte ničoho reálneho, že veci nie sú tak, ako vám vaša hlava hovorí, pretože viete, že keď to poviete nahlas, budú sa na vás pozerať ako na blázna. Čo vlastne... asi tak trošku som, no.“

Karla, 40