Prečo nehovoríme so svojimi súrodencami?

Je celkom častým, hoci zabudnutým fenoménom, že sa v dospelom veku prestaneme baviť so svojimi súrodencami. A na vine zďaleka nebýva len ťažko prekonateľná vzdialenosť, keď nás život zavanie do iných kútov republiky alebo celého sveta. Často sú to krivdy, hádky, nevypovedaná kritika, rozdielny prístup k životu a tak ďalej. Čo býva najčastejšie príčinou súrodeneckých vád? A trebárs aj útrpného ticha medzi tými, ktorí by si mali byť najbližšie?

Všetci vieme, že rodinné vzťahy vedia byť pekelne komplikované. Snáď v každej rodine sa vyskytne príbeh, ktorému by nikto neveril, o ktorom by sme si mysleli, že je pritiahnutý za vlasy a nikdy sa v skutočnosti stať nemohol. Čo sa ale deje v každej rodine je to, že s postupom času si začneme uvedomovať, že babička nie je len babička, mama nie je len mama a brat nie je len brat. Sú to všetko skutoční ľudia, s ktorými nás zviazala pokrvná príbuznosť, čo ale nemusí znamenať, že sa nám ako ľudia páčia.

Súrodenci to majú v rodinách ťažké. Na jednej strane sú všetci v rovnakej pozícii, nie je medzi nimi hierarchia, na strane druhej majú na seba navzájom najviac munície, ktorú môžu použiť, keď chcú druhému ublížiť. A tak niekedy slovo dá slovo, akcia vyvolá reakciu a je z toho zničujúce ticho, ktoré zavládne medzi tými, kto by si mali byť najbližšie.

Rodičia. Hoci je to nefér, je to nevyhnutné. Rodičia sú najväčším aspektom toho, aký vzťah zavládne medzi súrodencami. A keď sa tento vzťah vydá zlou cestou, často sú to rodičia, kto nás na ňu zviedli. Je úplne normálne, že sa rodičia správajú k svojim deťom ku každému inak. Majú iné očakávania, iné požiadavky, iné nároky. Vytvoria medzi svojimi deťmi rivalitu, budujú krivdy. A to všetko s tou najväčšou láskou a oddanosťou. Škody sú páchané často úplne nevedome, ale to neznamená, že nie sú bolestivé.

„Moja sestra si našla priateľa vo Francúzsku a odsťahovala sa za ním. Vzali sa, majú rodinu, k našim cestujú dvakrát ročne. A ja som zostala v rovnakom meste. Pretože sestra je staršia, ani som nemala možnosť „utiecť“ ako prvá. A tak som mala (a mám) pocit, že musím zostať. So všetkým pomáham ja, o prarodičov sa starám, nákupy robím, chodím k našim na víkendy a tak. So ségrou sme sa kvôli tomu dlho nebavili. Nechala mi to tu všetko na hrbe, odišla a o nič sa nestará. Keď príde, je to sviatok, všetci sa starajú, aby sa mala dobre - takže musím lietať aj okolo nej. V posledných rokoch je to lepšie, snažím sa myslieť na to, že som si veľa tých pascí pripravila sama, ale stále to vo mne je. A ona nevie pochopiť, prečo sa na ňu hnevám. Najlepšie je, keď mi povie, že ma nikto nenúti im zostávať nablízku. Ale od našich zasa počujem, ako sú radi, že majú „aspoň niekoho“. Ako z toho von? Neviem. Asi nijako.“

Jana, 45

Peniaze, majetky. Aj keď by sme povedali, že do osobných vzťahov by sme peniaze miešať nemali, realita je úplne niekde inde. A nemusí ísť len o dedičstvo alebo rozdelenie toho, čo zostalo po iných príslušníkoch.

„S bratom sme sa obaja nezávisle na sebe presťahovali z dediny, kde sme vyrastali, do veľkého mesta. Kvôli práci, ako inak. Veľkomestský štýl ma úplne pohltil a začala som mať problémy s peniazmi. Našim som si povedať nemohla, tak bol prvý na rade logicky brácha. Darilo sa mu a tých pár desiatok tisíc, ktoré mi zariadili živobytie, pre neho nebol až taký problém. Lenže som mu asi nespláca tak, ako by si predstavoval. Hovoril, že aj keby som mu mala posielať dve stovky mesačne, ocenil by to oveľa viac, ako keď mu poviem, že niečo splatím budúci týždeň, a potom nemám. Nakoniec sme dospeli k úplne nekompatibilnému záveru, ktorý bol na oboch stranách iný. Ja som si hovorila, že kto iný, než rodina by mal chápať, keď jednoducho nemám, nemôžem, a odpustiť? Brácha zasa hovoril, že voči komu inému, než rodine, by som mala dodržiavať všetky záväzky? Náš vzťah sa scvrkol na komunikáciu o tom, koľko, kedy a ako. K rodičom sme prestali chodiť spoločne, pretože kedykoľvek sa vidíme, pohádame sa. Mrzí ma to, ale zjavne sme obaja presvedčení o svojej pravde.“

Lenka, 32

Osobné nezhody. Tie často pramenia práve z toho, že aj keď pochádzame z rovnakého prostredia, vyrastieme do úplne odlišných osobností. Príčinami môže byť kde čo, od toho, k akým ľuďom sa v priebehu života dostaneme, kto a čo nás ovplyvní, akú máme prácu, do akej chodíme školy, akých máme priateľov. Ďalším faktorom, a rozhodne nie zanedbateľným, môže byť aj to, či sme mladší, starší, prostredný súrodenec. Poradia majú svoje špecifiká a napríklad o problémoch prostredných detí a neskôr aj dospelých sme písali v tomto článku.

Je ťažké urobiť prvý krok. Týždne sa prehupnú do mesiacov, tie do rokov a zrazu sa stane, že o svojom súrodencovi nepočujeme; ako by sa z neho stal úplne cudzí človek. Problém je, že sa to môže stať aj naozaj. Sami vieme, ako rýchlo sa môžeme zmeniť, ako nás formujú naše skúsenosti i okolie. A čím dlhšie tento „nekontakt“ trvá, tým ťažšie môže byť si k sebe znovu nachádzať cestu. A kto urobí prvý krok? Často nikto. Bohužiaľ, často k opätovnému stretnutiu dôjde až vďaka nejakej (väčšinou tragickej) udalosti v rodine, ktorá nás násilne zvedie dohromady, do jednej miestnosti, kde sa navzájom už nemôžeme vyhnúť.

„Nie je to tak dávno, čo som mal sen. Zomrel mi v ňom brat. Zobudil som sa s neuveriteľnou zlosťou. Pretože na smrť rodičov sa človek tak nejako asi podvedome pripravuje celý život. Ale keď vám zomrie súrodenec, je to podpásovka, rana od života, ktorú nečakáme. Uvedomil som si, že brat by mi tu mal zostať celý život, je to najbližší človek, ktorého mám, hoci sa nestretávame tak často a naše životné cesty sa trošku rozdelili. Avšak ma ten sen priviedol k rozhodnutiu, že žiadny konflikt nie je tak dôležitý, aby sme sa kvôli nemu prestali baviť, všetko sa dá riešiť. Až rodičia zomrú, nebude tu nikto iný, kto ich poznal tak, ako ja, s nikým iným nemáme toľko spoločných zážitkov a spomienok. Nenechám si vzťah s bratom nikým a ničím pokaziť a budem pracovať na tom, nech je v rámci možností čo najlepší.“

Juraj 37