Staré dobré zvyky, ktoré by sme mali oprášiť

Vychovávať dieťa v dnešnej dobe je extrémne náročné. Všetci vieme, čo to znamená slušne sa správať, zároveň ale tak nejako cítime, že slušní, zdvorilí a mierumilovní ľudia bývajú dnes ľahko zneužívaní, možno až šikanovaní tými, o ktorých sa hovorí, že majú „ostré lakte“. Zmätená spoločnosť potom nevie, čomu vlastne pripisovať hodnotu. Ale sami vieme, že keď sa stretneme s niekým, kto sa staromódne povedané „vie správať“, je to, ako by nás niekto pohladil.

Čo môžeme robiť pre to, aby tie maličkosti, ktoré nás vedia tak krásne ľudsky okúzliť, nezmizli s ďalšou generáciou? Je to jednoduché, mali by sme to naučiť naše deti. Ako niečo, čo je maximálne prirodzené, čo im ale zároveň nebráni v asertivite. O ktoré zvyky ide? Čo iné, okrem „ďakujem“ a „prosím“ by sme my aj naše deti mali mať zautomatizované, aby sa nám na svete žilo o trošku príjemnejšie?

Neďakuje sa len za veci. Deti sú zvyknuté ďakovať, keď ich niečím obdarujete - sladkosťou, hračkou, čímkoľvek. Ale ako dobre vieme, poďakovať by sme mali aj keď nám niekto pomôže. A to bez toho aby si o to dieťa najskôr povedalo. Keď im ujo pomôže opraviť bicykel, mamička postaví na stôl obed, otec pomôže preniesť vankúše, keď si deti stavajú bunker... a sami určite prídete na veľa ďalších situácií.

S dovolením. Často sa stane, že sa potrebujete dostať pred hlúčik ľudí, obísť frontu a tak ďalej. A keď sa pohrniete, aj keď opatrne, stredom, pravdepodobne sem tam do niekoho vrazíte. A keď je to bez upozornenia, nie je to pekné. Neadresné „s dovolením“ nám aj ľuďom v našom okolí zaistí oveľa väčšiu obojstrannú ohľaduplnosť.

Neprerušovať, neskákať do reči. Aj keď je to niekedy vyložene ťažké, slušné je, nechať druhého dohovoriť, než začneme s odpoveďou my sami. Rovnako tak je dôležité nevstupovať do cudzej konverzácie či už s reakciou na ňu, alebo s inou témou. Proste nechať dohovoriť tých, ktorí začali.

Nekomentovať niečí vzhľad. Ak to nie je kompliment. Aj k našim ušiam sa určite donieslo príslovie, ak nemôžeš povedať nič pekné, radšej nehovor nič. Ak toto deti naučíme, oceníme to najmä v prostriedkoch hromadnej dopravy a iných verejných miestach, kde sa deti prestanú (alebo radšej ani nezačnú) pýtať veľmi hlasno na to, prečo má ten pán tak dlhé vlasy, ako to, že má tá pani tak veľké bruško, a tak ďalej.

Používame meno, aj keď hovoríme o niekom. Ona a on urobili to a to. Aj v dospelosti je nepríjemné, keď o nás niekto hovorí a používa prosté zámená miesto nášho mena. Deti k tomu ešte radi ukážu prstom. Takže je viac než dôležité postupne ich učiť, ako hovoriť nielen s ľuďmi, ale aj o ľuďoch.

Požiadať o dovolenie. Ak si dieťa nie je isté, či smie alebo nesmie niečo použiť alebo si vziať, vždy je dobré sa opýtať. Radšej párkrát zbytočne než potom riešiť následky.

Hygiena na verejnosti. Keď kašleme alebo kýchame, zakrývame si ústa dlaňou, rovnako tak keď zívame. A rozhodne sa nerýpeme v nose, používame vreckovku, a keď sa nám podarí vypustiť nejaký ten plyn, ospravedlníme sa.

Ako sa máš? Je to možno drobnosť, ale nech už ide o tzv. small talk alebo o vážne položenú otázku, slušné je opýtať sa späť. Nielen na dotyčného vychrliť, ako sa naozaj máme (prípadne len „Dobre, vďaka.“), ale opýtať sa ho, ako sa má on tiež.

Súkromie ostatných. Je to rozhodne niečo, čo by sme sa mali naučiť rešpektovať čo najskôr. A každý rodič (a rodičovský pár) istoiste ocení, keď sa dieťa naučí najskôr zaklopať a počkať na vyzvanie, než niekam vojde.

Upratovať po sebe. Po jedle odniesť tanier, po prespaní u kamaráta pomôcť s upratovaním. A neskôr pomôcť s upratovaním, keď sa ide na väčšiu párty.

Čiapka sa vo vnútri dáva dole, rovnako tak topánky. Nebudeme zabiehať do detailov etikety. Stačí si zapamätať naprostý základ, pokrývky hlavy pod strechu vo väčšine prípadov nepatria. A keď ideme k niekomu na návštevu, rozhodne si nenechávame na nohách topánky - alebo tak je to aspoň zvykom v našich podmienkach.

Vedieť vyhrávať i prehrávať. Hovorí sa tomu športové správanie. Víťaz poďakuje porazenému, porazený pogratuluje víťazovi. Emócie sú síce neoddeliteľné, ale športové správanie je rovnako dôležité ako podaný výkon.

• Najdôležitejšie ale na celom slušnom správaní je vedieť dieťaťu vysvetliť, že aj keď sa tak nesprávajú všetci, neznamená to, že môže poľaviť. Nie všetci mu poďakujú, keď pre nich urobí niečo pekné. Nie všetci si v triede dávajú dole čiapky. Veľa ľudí skáče ostatným do reči. A na nás je, aby sme vedeli vysvetliť dôležitosť správneho správania. A to, že keď vieme, ako sa v danej situácii správať, a neurobíme to, je naše rozhodnutie - a nie dobré.