Nepriatelia v rodine

Často počúvame o tom, že by sme mali svoj život zbaviť negatívnych vplyvov, priateľov, ktorí nás využívajú, toxických vzťahov, ktoré nám otravujú život. Keď toto prijmeme, môžeme s tým samozrejme pracovať. Čo ak sú ale tie najnebezpečnejšie vzťahy v rodine? Čo keď musíme prijať fakt, že tí, ktorí by nám mali byť najbližšie, ktorí nás vychovali a ktorí nás sprevádzajú životom, sú aj ľudia, s ktorými by sme sa za normálnych okolností nechceli stýkať? Čo ak je toxická naša rodina?

Bohužiaľ. Nie je to až tak vzácne a často nad tým jednoducho mávneme rukou - rodinu si predsa nevyberáme. A to je veľká pravda, nevyberáme. Ale ak má rodina kontinuálne negatívny vplyv na našu osobnosť, na naše psychické zdravie, na náš čas, naše vzťahy, našu budúcnosť..? Život sa môže uberať rôznymi cestami, zďaleka nie každá z nich je extrémna. Nemusíme páliť mosty, ale ani sa z nich nechať neustále zhadzovať.

Ako spoznáme, že je niečo zle

Nemusíme nič poznávať, vieme to. Lenže keď sa pozrieme okolo seba a vidíme, počujeme a zdieľame príbehy, ktoré sa dejú, nikdy nemáme pocit, že sme na tom „až tak zle“. Pretože rodinné vzťahy, keď sú pre nás toxické, zďaleka nemusia zahŕňať psychické alebo fyzické týranie, ubližovanie alebo podobné (a ešte horšie) hrôzy. Často ide o manipuláciu, o nárokovanie si nášho... vlastne všetkého (od peňazí po čas), nevytváranie, iba zrážanie nášho sebavedomia, vytváranie pocitov závislosti a tak ďalej.

„Nie je to tak dávno, čo som od jednej svojej známej počula pre mňa absolútne desivú vec. Má k päťdesiatke, opustil ju manžel a z trucu si chcela nechať dom, na ktorý mali spoločnú hypotéku. Otázka, ako manžela vyplatiť a z jedného platu utiahnuť hypotéku na dom a ešte starostlivosť o dospievajúcu dcéru, vyriešila až neuveriteľne. Má dvadsaťpäť ročného syna, ktorý sa práve oženil, s manželkou čakajú bábätko a rozbieha malý podnik. Úplne automaticky mu povedala, že keď sa o neho osemnásť rokov starala, má teraz povinnosť postarať sa o ňu a že bude hradiť náklady, na ktoré jej nezostane. Zostala mi visieť brada. Po prvé ma zarazilo slovo povinnosť, on tú povinnosť rozhodne nemá, alebo aspoň ja ju tak necítim. Po druhé - všetci vedeli, že je to zbytočný truc, bolo jasné, že to tak dopadnúť nemôže, z finančného hľadiska to bol holý nezmysel. Videla som jej syna, ktorého jeho vlastná mama postavila medzi dva mlynské kamene - pomôcť jej (aj keď tá pomoc je veľmi sporné slovo), a zároveň sa postarať o svoju vlastnú rodinu. Možno to niekomu nepríde tak dramatické, ale mne to tak pripadalo. Nebolo to fér a, aj keď chápem, že jej bolo zle a potrebovala sa z vlastnej zlej psychickej situácie nejako dostať, na syna to hádzať nemala. Sám mal starosti a to, keď sa vám za dramatických okolností rozvádzajú rodičia, nesiete jednoducho zle v akomkoľvek veku. Sama by som bola rada, keby mi syn pomoc ponúkol, ale že by som si myslela, že je to jeho povinnosť... No, nezostáva dúfať, že som svoje deti vychovala tak, aby prišli na pomoc samy a nemusela som im nič nariaďovať. Tak ako tak sa ale budem snažiť, aby som sa im do života neplietla.“

Petra, 43

O malom príbehu čitateľky Petry by sa dalo polemizovať, pozerať sa na všetkých zúčastnených z viacerých strán. Pravdou ale je, že základom narušených rodinných vzťahov je princíp niečo za niečo. Čas za výchovu, pomoc za peniaze, čokoľvek za „vychovali sme ťa, živili a šatili“. "Po tom všetkom, čo sme pre teba urobili, ty sa nám odvďačíš tak, že...?"

Keď preskúmate svoje vnútro, sú pocity, ktoré by sme v okolí svojej najbližšej rodiny rozhodne mať nemali. Aké to sú?

• Sme v ich okolí v neustálom napätí - čakáme, odkiaľ príde rana, výčitka, alebo aspoň rýpanec.
• Keď sa pozrieme na ich správanie, ktoré nemusí byť nutne namierené voči nám, silne s ním nesúhlasíme. S tým, ako riešia problémy v práci, ako hovoria o ostatných ľuďoch alebo ako sa správajú k predavačke za pokladňou.
• Nechce sa nám za nimi. Či už je to definícia sebavágnejšia, naše nie zas až také hlboké podvedomie nám povie, čo cítime. A keď je pre nás upratovanie bytu tisíckrát atraktívnejšie než ich návšteva...
• Neustále za nich niečo riešite. Nehovoríme o nákupoch pre deväťdesiatročnú babičku. Ale často robíme ich život pohodlnejší na úkor nášho značného nepohodlia. Aj keď vieme, že by sa to zariadiť dalo všelijako, je najjednoduchšie, keď sa obrátia na nás.
• V ich prítomnosti vlastne neurobíme a ani nepovieme nič správne. Všetko je spochybňované, od voľby partnera, slovníka, oblečenia až po naše životné rozhodnutia, bývanie, prácu.
• Ak už v ich prítomnosti čas trávime, cítime, že je vynútená. Nie je to niečo, pre čo by sme sa dobrovoľne rozhodli, ale vieme, že je to menšie zlo ako čeliť útokom, prečo sme s nimi ten čas nestrávili. Trošku ako Hlava XXII.
• Nie sme pred nimi sami sebou. Ak nás rodina potrebuje mať iných, než sme, aby s nami bola schopná komunikovať bez problémov, znamená to len a len nedostatok rešpektu a prijatie toho, akí sme.
• Máte pocit, že sú to oni, kto kontrolujú vzťah, aký medzi sebou máte. Oni určujú, kedy a o čom si budete rozprávať, čo a ako dlho budete robiť. A tiež cítite bezmocnosť to zmeniť. Väčšinou založenú na predchádzajúcich skúsenostiach.

A čo s tým robiť?

Veľa z nás by sa určite rozhodla pre to, nerobiť s tým nič. Pretože ľudia sú, akí sú, a je to predsa rodina, s tou nemôžeme kontakt akokoľvek meniť. Prekvapenie - môžeme. A dokonca, ak je pre nás zdrojom stresu, nepríjemných pocitov a pochybností o sebe samých, tak by sme aj mali. Pretože upraviť vzťahy neznamená ich zničiť alebo nechať niekoho na holičkách. Znamená to, že zariadime, aby bol vzťah rovnocenný. A tak to má byť.

• Uvedomte si, kto a čo je zdrojom problémov. Žiadny problém nemožno riešiť, ak ho nemáme definovaný. Trápi nás, koľko času nám rodinní príslušníci berú? To, ako s nami hovoria? To, čo „musíme“ robiť?
• Nastavte si hranice. Najskôr si sami pre seba povedzte, čo je za vás ideálne. Potom si skúste do rovnice nasadiť reálne premenné, s čím je vlastne možné pracovať. Zariaďujete všetky nákupy pre prarodiča, zatiaľ čo váš súrodenec nie? Má rovnaké možnosti, ako vy? Premyslite to. Čo by ostatní mohli na svojej strane zmeniť, aby ste sa cítili lepšie? A čo by ste mohli zmeniť vy sami? Niekedy je dobrá zmena prvý krok k otvorenej komunikácii.
• ...a čo keď nič z toho nepomôže? Potom stojíte pred náročnou úlohou. Zvážiť, či to, čo vám vzťah berie, je viac, než to, čo vám prináša. Ak áno a nie je vôľa ho nijako zmeniť, vôbec sa nemusíte cítiť previnilo kvôli tomu, že takýto vzťah obmedzíte alebo dokonca ukončíte. Pretože čím bližšie vám takto toxická osoba je, tým viac vám môže ublížiť a ubližovať. Ak si predstavíte vlastnú budúcnosť oveľa preslnenú bez nich, rozhodne nemusíte trpieť viac, než je nevyhnutne nutné. Ale je potrebné vážiť opatrne - často to, čo sa raz stane, nemožno vziať späť. A musíme mať čisté svedomie, urobiť maximum pre to, aby bol vzťah lepší. Nikto totiž nemôže urobiť viac než maximum.