Rodičom stále po prvý raz

O tom, ako sa zbaviť detskej vyrážky, ktoré plienky sú najlepšie a ako čo najúčinnejšie trénovať dieťatko na nočník, sa dočítame na neuveriteľnom množstve miest internetu, časopisov alebo kníh. Ale rodičovstvo je doživotná záležitosť. Či chceme alebo nie, to, že máme dieťa, bude náš život ovplyvňovať, kým nezomrie. Keď úspešne prečkáme obdobie, ktorého sa ako rodičia zozačiatku (a z nevedomosti) bojíme najviac, teda starostlivosť o novorodenca, batoľa a predškoláka, chceli by sme si oddýchnuť... ale prichádza na rad obdobie ďalšie. Moment, kedy si uvedomíme, že naša úloha je úplne bez hraníc, nekonečná a všeobjímajúca.

Veda, ľudia a generácie a generácie skúseností s výchovou detí spoločne sformulovali pár rád, ako na výchovu, o ktorých sa zas až tak často nehovorí.

Nenechajte sa zmiasť ich výškou. Nehľadiac na to, ako nám pod rukami vyrástli, aj pubertiaci sú stále len deti. Aj keď vyzerajú ako mladí dospelí, deti vo veku od jedenástich do devätnástich rokov (v priemere) sú stále ešte vo vývine a ako k dospelým so všetkým by sme sa k nim správať nemali. A to aj napriek ich častej a dôraznej požiadavky. Obdobie adolescencie je kritické vo vývoji mozgových funkcií, psychiky a emocionality, takže rodičia majú pred sebou rozhodne neľahkú úlohu - správať sa k svojim deťom s rozvahou, aj keď by im najradšej jednu... vy viete čo.

Podporujte tie hanblivejšie. Poznáte to. Deti, ktoré neprejavujú v spoločnosti taký pocit komfortu ako iné, sú často označované za hanblivé alebo introvertné. A sú to práve tieto deti, u ktorých je väčšia pravdepodobnosť vzniku niektorej poruchy zo spektra tých úzkostných. Často ich nútime prekonávať ich hranice spôsobom, ktorý je pre ne mimoriadne nepríjemný. Prekonávať tieto hranice je síce dôležité, ale rozhodne je podstatná tiež citlivosť, s akou to robíme. Je lepšie vziať hanblivosť dieťaťa do úvahy a naučiť sa s ňou pracovať. Je to súčasť prirodzenosti a povahy dieťaťa, nemali by sme to chcieť nijako drasticky meniť.

Záchvaty hnevu, plaču a smútku sú naozaj. Aj v puberte. Aj keď sa vám zdá, že záchvaty hnevu, ktoré sme prečkávali u roztomilých batoliat, sú hlboko v histórii a my si môžeme od neopodstatnených výbuchov emócií vydýchnuť, chyba lávky. Adolescentné deti sa stretávajú s obrovským emocionálnym, spoločenským a mentálnym stresom, s ktorým sa nevedia vyrovnať rovnako tak intenzívne, ako malé dieťa nevie pochopiť, prečo nemôže dostať na večeru cukríky. Takéto záchvaty kriku alebo plaču môžu rodičov zaskočiť. Treba však problémy dieťaťa neznevažovať, potomka si vypočuť a byť pokiaľ možno čo najviac nápomocní a čo najmenej ironickí. V takých chvíľach učíme dieťa, ako zvládať stres. A vetou To je toho, tomu nehovorím problém. ich tak maximálne naučíme si všetko nechávať pre seba.

Zlaté pravidlo. Ktoré nikto nevie dodržať, pretože nikto nemá nervy z ocele. Na teenagera sa nekričí. Vzhľadom k paradoxným reakciám a sklonu rebelovať v puberte sa stane, že čím viac kričíme, tým horšie správanie u dieťaťa dosiahneme. Ale udržať sa, to je umenie.

Priateľstvo je potrebné podporovať. Prepubescentné a pubescentné obdobie je vek, kedy sa naše dieťa učí „dospeláckym“ sociálnym zručnostiam, ako sú vyjednávanie, schopnosť a ochota ku kompromisu alebo napríklad skupinové plánovanie. A zo začiatku im to naozaj nejde. Preto sú skupiny priateľov, hoci sa nám ich aktivity zdajú podivné a sebezbytočnejšie - veď čo môžu pri tých hodinových potulkách po nákupnom centre vlastne robiť užitočné? - pre vývoj spoločenskej zdatnosti nášho puberťáka extrémne podstatné. Ak máte obavy, snažte sa priateľov svojich detí a ich rodičov čo najlepšie spoznať.

Nechajte ich ísť. Opustenie hniezda je ťažké pre obe strany. Ale pre rodičov je to možno ešte ťažšie. Keď nám dieťa odchádza na internát, vysokú školu alebo do zahraničia na skusy, musíme ich jednoducho nechať ísť a snažiť sa sami seba zrelaxovať čo možno najlepšie. To neznamená, že by ste svojich potomkov mali vykopnúť v osemnástich z domu, ale keď majú nútenie odísť, proste ich nechať. A keď sami seba pristihnete pri tom, ako sa hádate s vyučujúcim o známku svojho osemnásťročného dieťaťa, možno je na čase urobiť krok späť a zhodnotiť, či sa nestaráte tak trošku moc. Zvládať sa „starať sám o seba“ (aj keď vo veľmi oklieštenej miere) je dôležitým prvkom nadobúdania dospelého sebavedomia.

Odvrávanie je dobrá vec. Aj keď nás neustále odvrávajúci teenager núti premýšľať o tom, ako veľmi sú telesné tresty na mieste, je potrebné si uvedomiť, že dieťa sa na nás trénuje. Autonómia, ktorú sa snaží vybudovať si doma, je zároveň praxou v boji o svoju vlastnú autonómiu medzi spolužiakmi, kamarátmi, v škole, krúžkoch a pod. Niekde sa to holt musí naučiť a ako najbezpečnejšia pôda pre "papuľovanie" sú bohužiaľ rodičia. Našou rolou je zachovať (čo najviac) kľud.