Dobrým úmyslom k prehĺbeniu depresie

Je až strašidelné, čo všetko vie úsmev schovať. A tak je možné, že sa pohybujeme v spoločnosti ľudí, ktorí sú na prvý pohľad úplne v poriadku, ich vnútro je ale rozboľavené smútkom, obavami a negativitou. Ak o niekom vieme, že prechádza náročným životným obdobím a trpí niektorými symptómami depresie alebo sa s ňou dokonca lieči, musíme si my sami dávať pozor na to, čo hovoríme. Pretože pár neobratnými vetami môžeme našim blízkym ublížiť oveľa viac, než by sme si kedy vedeli predstaviť.

Medzi symptómy depresie patrí veľa psychických i fyzických prejavov, ale na jeden symptóm až moc často zabúdame. Ľudia s depresiou (aj s tou najľahšou formou) totiž často trpia pocitom izolovanosti, pretože nadobúdajú dojmu, že im okolie nerozumie - je jedno, ako veľmi sa snažia svoj psychický stav vysvetliť.

Depresia, jej príčiny a priebeh nie sú nič, o čom by sa chcel človek, čo ňou trpí, baviť. A keď už sa odhodlá niekomu zveriť, až príliš často sa stane, že narazí na nepochopenie, na reakciu, ktorá ho len utvrdí v tom, že je lepšie depresiu skrývať a užierať sa ňou sám, než sa vystavovať sklamaniu z nešikovnej empatie.

Čo teda rozhodne, rozhodne nehovoriť, aj keď sú naše zámery sebalepšie?

„Prečo nezačneš cvičiť? Počula som, že pri depresiách fyzická aktivita pomáha.“ A počuli sme dobre, fyzická aktivita rozhodne pomáha. Lenže ľudia trpiaci depresiami často nemajú silu si ani vyčistiť zuby, nieto tak zobrať energiu a ísť cvičiť. Depresia vie ovplyvňovať život na jeho najzákladnejšej úrovni a to, že človek, ktorý ňou trpí, zvláda každodenné úlohy (ako chodiť do práce, dbať na hygienu a hovoriť s ľuďmi), už je veľký výkon.

„Možno len potrebuješ dovolenku.“ Zbaliť si veci a odísť na dva týždne niekam na pláž nie je opakom depresie, a tú ozajstnú rozhodne nijako nezmierni. Hlava zostane v rovnakom stave, ale aj keď si človek ako riešenie vyberie dovolenku, môže sa paradoxne cítiť ešte horšie - previnilo za to, že sa necíti lepšie, aj keď si na to pripravil všetky mysliteľné podmienky.

„Chápem, úplne ti rozumiem. Keď som (doplňte sami), bol som tiež v hroznej depresii.“ Akútne reakcie na stresové obdobie a chronická depresia sú dve úplne iné veci. Áno, každý sme si v živote prešli situáciami, ktoré nás potom na dlhú dobu zasiahli v negatívnom slova zmysle. Ale to ešte neznamená, že sme trpeli depresiou. Depresia nemusí mať zjavnú príčinu - ako konkrétna udalosť, ale človek sa cíti neuveriteľne zle, aj keď sú veci zdanlivo v poriadku.

„Všetko to je len v tvojej hlave!“... áno. A to je práve ten problém. Ľudia, ktorí povedia túto vetu, naznačujú, že sa človek môže nejako rozhodnúť, či depresiu mať alebo nie. Tak to ale bohužiaľ nie je. Nad depresiou nemáme vedomú kontrolu, a ak sa o to snažíme, môže zabrať pokojne aj celé roky, než to začne fungovať. A to už ani nehovoríme o tom, že depresia zasahuje aj celé naše fyzické bytie, nie len to psychické.

„Ale vyzeráš tak spokojne...“ Rovnako ako si vieme nastaviť uhol fotoaparátu a po zhotovení fotky ju upraviť mnohými filtrami, vieme to isté robiť so svojou tvárou aj správaním navonok. Každú minútu každý deň. Na depresiách je jedna z najsmutnejších vecí, že vynakladáme neuveriteľné množstvo energie na to, aby ju naše okolie nepoznalo. A tým sa zároveň chytáme do pasce, pretože naše okolie potom nemá predstavu, ako vážny máme problém.

„Daj mi vedieť, keby som pre teba mohol čokoľvek urobiť.“ Niečo, čo človek v depresii naozaj nepotrebuje, je ďalší sklamanie. Naše slová musia byť sprevádzané našimi činmi, respektíve slová ani toľko netreba. Nesmieme navrhnúť filmový maratón alebo nákupy a kávu, a potom to zrušiť. Musíme vybudovať dôveru.

„Prechádzala som si peklom. Odštartoval to rozchod s priateľom, ale mesiace po ňom som trpela príznakmi depresie, ktoré sa prehĺbili do depresie klinickej. Prvý rok bol dobou, kedy som sa izolovala od všetkých, s nikým som nechcela hovoriť, prácu som zvládala tak tak. Mala som kamarátku, ktorá bývala kúsok odo mňa. Sem tam som večer prechádzala so psom okolo a zúfalo si priala zazvoniť a všetko jej porozprávať. Lenže som chcela, aby to nejako telepaticky vycítila... Ale neboli sme zvyknuté byť v kontakte každý deň, keď sme sa napríklad mesiac neozvali, nebolo na tom nič divné. Potom mi ale zavolala. Potrebovala sa na niečom dohodnúť, spýtala sa, ako sa mám. Odpovedala som popravde. Nepanikárila, neutešovala, len povedala, že jej to je ľúto a že za chvíľu zavolá. Položila som telefón so slzami v očiach, ale ona do minúty zavolala a povedala - v stredu som si zrušila všetky schôdzky, urob to isté. V utorok večer prídem za tebou, dáme si víno a buď film, alebo rozprávanie. A naplánujeme si, ako strávime celý deň. Naozaj to urobila, strávili sme spolu celý deň a rozplánovali, čo budeme spolu robiť a podnikať. Nemala toľko času, koľko ja, ale venovala mi všetok, ktorý mala. A myslím, že ma naštartovala späť do života. Ale poviem vám, keby mi to zrušila, asi by som to nevydržala.“

Jana 39

„Veď sa ti nič nedeje, tak prečo si smutná?“ To je ako zásah ľadovým šípom priamo do srdca. Keby sme to vedeli, bolo by to veľmi dobré. Depresia je ale organická porucha, zamieša hladinami našich hormónov a nám je jednoducho psychicky zle, aj keď si „objektívne“ nemáme na čo sťažovať. A práve táto otázka môže zabolieť. Pretože nedostatok empatie je niečo, čo rozhodne nepomôže.