Zobraziť přihlasovací formulár

Nie sme náhodou my sami toxickí rodičia?

  • Publikované:
Nie sme náhodou my sami toxickí rodičia?

Pre naše deti robíme vždy len to najlepšie. Ale, ako vieme, cesta do pekiel je dláždená dobrými úmyslami. Rovnako, ako všetci ľudia, ktorí svojím správaním neúmyselne ubližujú ostatným, ani my si nemusíme byť vedomí toho, že našim deťom chystáme perné chvíľky a náročnú budúcnosť. Čím všetkým môžeme negatívne ovplyvňovať vzťah s našimi deťmi? Možno by sme sa niekedy mohli zamyslieť, či sa nás náhodou niektorá z nasledujúcich vecí netýka.

Všetci si z domu nesieme nejakej boliestky, krivdy, bezprávie alebo neistoty, ktoré nám vtislo správanie našich rodičov, respektíve naše interakcie s nimi (popravde - koľkí z nás sme boli ideálnymi deťmi? Je dosť možné, že od tej doby, čo máme tie svoje, sme sa rodičom niekoľkokrát v duchu ospravedlňovali za to, že sme im vyčítali reakcie, ktoré jednoducho ale nejde ustrážiť). Niekto si šrámy odnáša veľké, niekto malé, niekto s nimi vie pracovať, iný ich jatrí celý život. A niekedy sa môžu naše vlastné boliestky prejaviť na vzťahu k vlastným deťom. A tak sa stávame súčasťou začarovaného kruhu odovzdávania istej formy vzťahovej toxicity do ďalších generácií. Na čo si dávať pozor?

Hovoríme NA svoje deti, nie S nimi. Komunikácia medzi rodičmi a deťmi je v oťažiach rodičov. Ako autorít, ako zdatnejších rečníkov, ako starších osôb. Môže to byť zložité, zvlášť v čase, keď dieťa začína získavať svoje vlastné názory, ktoré sa nám, skúseným, veľmi ťažko rešpektujú - alebo len počúvajú. Ak sami seba pristihneme v situácii, kedy vlastne nevieme, čo nám dieťa chcelo povedať, alebo horšie - hovorí, mali by sme zavrieť pusu a počúvať, počúvať, počúvať a ešte trochu počúvať.

Kritizujeme sami seba. Ak pred svojimi deťmi spochybňujeme sami seba, otriasame ich svetom. Každé dieťa berie svojich rodičov ako vzor, ako svojich hrdinov. A ak ich naučíme, že hrdinovia majú o sebe hŕbu pochybností, prijmú to... tiež ako vzor. Takže by sme o sebe nemali pred deťmi hovoriť ako o hrubých, hlúpych, neschopných alebo inak nedostatočných. A tie situácie si určite predstaviť vieme. Mali by sme si negatívne hodnotenie seba samých nechať pre seba - alebo pre rozhovor s niekým dospelým.

Nezvládame svoju vlastnú frustráciu. Poďme byť na chvíľu úprimní. Často sa na naše dieťa zvezie náš hnev prameniaci z nedostatočnej organizácie. Či už ide o to, že nášmu drobčekovi trvá moc dlho sa obuť, alebo napríklad o akékoľvek iné zdržanie, keď sa ponáhľame. Bude to vyžadovať z našej strany trebárs vstať o desať minút skôr a psychicky sa pripraviť na všetky možné komplikácie, urobiť si časový plán (a hlavne rezervu) a vymazať všetky svoje vlastné projekcie toho, ako sa k nám v podobných situáciách správali naši rodičia.

Zacyklíme sa vo vlastnej negativite. Nemôžeme po dieťati chcieť, aby bolo neustále pozitívne, veselé a poslušné, keď je obklopené negatívnou energiou. Hoci sa to mnohým môže zdať ako moc nekonkrétne vyjadrenie, skúste si porovnať dve vety, ktoré napríklad poviete partnerovi večer pri večeri - „Dnes to bol fakt neposlušný chlapec, správal sa ako fagan celý deň.“/“Dnes to bolo náročné, nebol vo svojej koži. Zaujímalo by ma, čo sa deje.“ Obe teoreticky vyjadrujú rovnakú situáciu, ale...

Nálepkujeme. „Lenivý, sebecký, nerozhodný, zlý, neposlušný...“ Ak takto nálepkujeme svoje deti často, prijmú to za fakt. Rodičovstvo je práca na tri plné úväzky denne, sedem dní v týždni, bez dovoleniek. Preto nám často chýba reflexia skutočnosti, že tieto slová možno popisujú to, ako sa dieťa správa v danej chvíli, nie ale to, aké je naše dieťa stále. Ak mu to budeme opakovať, zabijeme v ňom záujem o zmenu k lepšiemu, vezme to ako nemenný stav.

Porovnávame. Je to jedna z najviac zraňujúcich vecí, ktorú môžeme deťom urobiť. Porovnávame ich so súrodencami (čím si zarábame na poriadne rodinné ťažkosti), s ich kamarátmi, s deťmi známych a tak ďalej. Týmto dávame dieťaťu najavo, že by sme ocenili, keby bolo rovnaké ako niekto iný, nie to, že sa nám páči jeho vlastná individualita. A tým ju potláčame a potláčame.

Kritizujeme ich kamarátov. Skoro každé dieťa si sem tam privedie domov kamarátov, nad ktorými nám obočie vyletí až na zátylok. Bohužiaľ, aj túto voľbu by sme mali rešpektovať. Keď budeme kritizovať, zosmiešňovať alebo inak znehodnocovať kamarátov našich detí, kritizujeme, zosmiešňujeme a znehodnocujeme ich vlastné voľbu, a teda aj ich samotných. Mali by sme sa skôr snažiť pochopiť to, čo je na nich pre naše deti tak výnimočné.

Snažíme sa byť najlepší kamaráti. Rodičia sú rodičia a deti sú deti. Ak sa budeme snažiť až moc byť dieťaťu najlepšími kamarátmi, dopadne to zle. A čo znamená „až moc“? K takémuto správaniu patria veci, ktoré mnohým z nás prídu až skoro divné, však nie sú tak nebežné. Napríklad nosiť rovnaké oblečenie, zapájať sa medzi ich priateľov v nevhodnej miere, zdieľať informácie, ktoré by sme zdieľali napríklad s kamarátmi, ale rozhodne nie sú pre uši našich detí, a tak ďalej. Týmto dosiahneme vo vzťahu veľmi nezdravú dynamiku. Deti sú vyňaté z prirodzeného okruhu priateľov a my koniec koncov tiež.

Bránime im v samostatnosti. Príde doba (a je to veľmi, veľmi skoro), kedy je pre rozvoj dieťaťa lepšie niečo vyskúšať a potrebné čeliť neúspechu, než neskúšať nič a nechať rodičov, aby robili všetko za neho. Je pre nás jednoduchšie vyriešiť spor na pieskovisku alebo utešiť, keď na naše dieťatko sadne mucha a ono sa zľakne, ale robiť všetko za naše deti je pre ich rozvoj inhibujúce.

Vždy, nikdy, stále. Toto sú slová, ktoré ničia každý vzťah, nie len ten, ktorý máme so svojimi deťmi. Generalizácia správania je veľmi nebezpečná, podobne ako nálepkovanie. Keď dieťaťu povieme, že si nikdy neupratuje izbu, väčšinou nemáme pravdu - niekedy áno, a tým tieto momenty úplne znehodnotíme. Tak prečo by sa malo snažiť, no nie?

Berieme si správanie našich detí moc osobne. Je jasné, že keď sa o nášho anjelika staráme tak intenzívne, stále a s takou láskou, nechceme počuť nič než slová lásky. Ale časom budeme počuť, že nás naše dieťa neznáša, nikdy nechce vidieť, že sme zlí a nemajú nás radi. Bolí to, to áno. Ale deti „z toho nemajú rozum“. Nie je to pravda. A my to nesmieme brať osobne. Rozhodne by sme nemali reagovať nedospelo, odplatou, alebo dokonca „tichou domácnosťou“ alebo postavením na hanbu. Ak nás takéto správanie deti rozrušuje až moc a sami si všimneme, že je to nezdravé, možno by bolo dobré poradiť sa s terapeutom, prečo to v nás takéto pocity vyvoláva.

Články môžu komentovať iba prihlásení užívatelia

Komentáre k článku