7 vecí, ktoré by sme o sebe hovoriť nemali

Ak chceme životom prechádzať bez väčšej ujmy, mali by sme byť opatrní. A to v mnohých smeroch. Jedným z nich, a pravdepodobne jedným z najdôležitejších, je rozmyslieť si, čo a s kým o svojom živote vlastne budeme zdieľať. V tom lepšom prípade sa môžeme stretnúť so zraňujúcim nezáujmom, v tom horšom sa informácie o nás v nesprávnych rukách môžu stať ničivou zbraňou. Na čo by sme si mali dávať pozor, keď hovoríme o sebe?

Všetci máme okolo seba „ľudí, ktorým môžeme veriť“. A všetci dúfame, že v tom, ako sme ich posúdili, sa nemýlime. Pretože vložiť svoje intímne myšlienky, zážitky a pocity do rúk niekoho, kto ich potom zneužije (alebo ich jednoducho ignoruje), nám môže ublížiť a poznamenať nás pre všetky naše budúce vzťahy. Milovať niekoho, či už to je partner, rodina alebo blízki priatelia, znamená odhaliť mu svoje najväčšie slabosti a veriť, že ich nikdy nezneužije.

Koľkokrát sa nám stal ale pravý opak. Priatelia, ktorí využili informácie o nás, aby sa zapáčili niekomu inému. Rodina, ktorá nepochopila naše trápenie a využívala naše slabosti ako argumenty, keď nás chcela zraniť, partner, ktorý moc dobre pri hádkach vedel, ako nám ublížiť. Snáď to ale nebolo tak často.

S akými informáciami teda zaobchádzať opatrne, keď sa spoznávame s niekým novým, alebo keď náš vzťah nemá potenciál byť hlbší? Čo je lepšie o sebe jednoducho neprezrádzať?

Staré krivdy. Všetci ich máme a nesieme si so sebou celý život. Či už to sú nie dobrí spolužiaci, zlá voľba partnerov, čokoľvek. Skúsenosť dokazuje, že je lepšie o nich na verejnosti hovoriť čo najmenej. Prečo? Hlavné dôvody sú dva. Tým prvým je, že ľudia vo všeobecnosti nemajú radi negativitu. Negatívne rozhovory od nás ľudí skôr odpudzujú, všetci oveľa radšej počúvajú pozitívne nabité správy od tých, s ktorými trávia čas. Tým druhým je, hoci nechceme nikomu vkladať do hláv zlé úmysly, že dávame okoliu najavo, kde máme staré rany a ako sa s nimi vyrovnávame. A kam, ak nám budú chcieť ublížiť, majú bodnúť, aby to bolelo.

Majetky. Od novej sukne po nové auto alebo dom. Aj keď z nášho pohľadu chceme zdieľať radosť, z pohľadu ostatných to môže vyzerať ako vychvaľovanie sa. Nikdy nevieme, s akou situáciou sa stretávajú tí, s ktorými hovoríme, ktorým s rozžiarenými očami vykladáme o tom, ako sme si tak výhodnú kúpu nemohli nechať ujsť. Trebárs to vykladáme niekomu, kto si práve musel požičať na nájom.

Plány a ciele. Toto je stará známa vec. Ak o svojich plánoch do budúcnosti nebudeme s nikým hovoriť, je oveľa pravdepodobnejšie, že ich dosiahneme. Ak ich budeme zdieľať s hromadou ľudí, radosť z ich dosiahnutia sa v tomto rozprávaní rozdrví a my nebudeme tak usilovne pracovať na tom, aby sme ich dosiahli. Môže sa nám zdať, že keď o tom niekomu povieme, vytvoríme tým záväzok sami k sebe, ktorý nás donúti to dosiahnuť. Je to pravda - ale zrazu sa z nášho dobrovoľného cieľa stáva bič, ktorému sa budeme chcieť zrejme vyhnúť.

Príjem. Zopakujeme to znova. Nikdy nevieme, v akej situácii je ten, s kým sa o tom bavíme. A môžeme sa obaja vyskytovať na rôznych miestach finančnej paradigmy. Možno sa pochválime zvýšením platu niekomu, kto sa urputne snaží zakryť fakt, že vlastne živorí, alebo naopak, môžeme si na finančnú situáciu sťažovať niekomu, koho to doteraz nenapadlo a kto nepokladal peniaze za problém - až doteraz, a teda môže obmedziť spoločné aktivity zo zlého pocitu.

Dobré skutky. Pomáhame ostatným? Prispievame na charitu? Obetovali sme niečo zo svojho času alebo iných zdrojov na to, aby bolo na svete lepšie? To je dobre. Akonáhle o tom ale začneme hovoriť, dobrý skutok stráca na svojom pôvabe. Pozornosť tak zvedieme na seba, nie na tých, ktorí pomoc potrebujú. A tým si tak trochu pokazíme to, čo sme urobili. Ako karmicky, tak v očiach ostatných. Tí najväčší filantropi väčšinou zostávajú v utajení.

Kde čerpáme energiu. Spôsob riešenia nášho mentálneho zdravia je náš privátny. Možno nám pomáha viera, možno práca, možno šport, meditácia, terapia alebo pozeranie sa na televíziu. Nikoho by sme nemali presviedčať o tom, že ten náš spôsob je najlepší alebo dokonca jediný možný. Tak to jednoducho nefunguje.

Rodinné problémy. Tie by mali zostať v rodine. Možno potrebujeme od niekoho pomôcť, v takom prípade je v poriadku situáciu objasniť, ale inak tak trochu zneužívame dôvery ostatných. My si so svojím problémom uľavíme, im ale nedovolíme o ňom hovoriť v ich sociálnych kruhoch. A ak to urobia, naše rodinné problémy sa rozkríknu o mnoho ďalej, než by nám mohlo byť milé.