Čo znamená pozitívny prístup k vlastnému telu

Žiť v súčasnosti nie je jednoduché. Z jednej strany sa na nás už celé desaťročia valia nároky na to, ako má vyzerať perfektné telo, tvár, vlasy, obočie, nechty a tak ďalej, zo strany druhej začíname byť pomaly ale isto masírovaní hnutím o pozitívnom prístupe k vlastnému telu napriek jeho nedokonalostiam, chybám a hendikepom. Ako tieto dva prúdy skĺbiť? A sú vôbec protichodné, nehovoria náhodou to isté?

Možno ste to už zaznamenali. Nie je to tak dlho, čo sa predovšetkým prostredníctvom sociálnych sietí začalo popularizovať celosvetové The Body Positive Movement. Okrem povzbudzujúcich príbehov ide aj o zbúranie mýtov internetovej reality, ktorá vďaka filtrov, úpravám a iným trikom (vrátane ovládnutia umenia pózovať) vyzerá o niečo inak, než keby sme boli jej očitými svedkami. A vieme to sami, vždy vypublikujeme nebo o niečo modrejšie a nohy o niečo štíhlejšie, než ako je to v skutočnosti.

Skutočný účel

Veľa ľudí žije kvôli svojmu telu a jeho prejavom život oveľa menej plnohodnotne. Body Positive Movement podporuje všetkých, ktorí stud obmedzuje v užívaní si života. Všetci si ich vieme predstaviť a možno aj takých poznáme. Dievčatá a ženy, ktoré kvôli škaredému akné, jazvám alebo striám radšej v lete nechodia von s krátkym rukávom, nieto v plavkách. Pre ľudí trpiacich anorexiou alebo chorobami, ktoré vedú k znižovaniu alebo naopak zvyšovaniu váhy. Pre tých, ktorí sa hanbia za svoj akýkoľvek hendikep. Pre všetkých, ktorým sa na ich telách niečo nepáči, nemôžu sa s tým zmieriť, ale nedá sa s tým nič robiť. Všetkých takýchto ľudí treba podporovať v prijatí svojho vlastného tela, pretože často si svoje vylúčenie vytvárajú sami.

Najkrajší príbeh

Sú to skoro tri roky, čo svet obletel príbeh manželského páru, v ktorom manželka chcela svojho muža prekvapiť a nafotila pre neho v jednom štúdiu krásne boudoir fotky. Potom, čo manžel dostal tento pikantný darček, stala sa úplne nečakaná vec. Napísal správu fotografke, ktorá fotky nielen fotila, ale tiež upravovala. Pochválil ju, za jej prácu, uznal, že urobila presne to, čo po nej jeho žena chcela. Ale v jeho slovách je oveľa silnejšie posolstvo. Písal, že sú so ženou takmer dvadsať rokov spolu, prekonali spoločne mnohé, ako v dobrom, tak v zlom. Výňatok z jeho správy nielen fotografke, ale ako sa ukázalo, aj celému svetu.

„Retušami ste nechala zmiznúť všetky jej „chyby“... Keď ste odstránila jej strie, odstránila ste s nimi tiež dôkazy toho, že máme krásne deti. Keď ste odstránila vrásky, vymazala ste s nimi skoro dve dekády nášho spoločného smiechu a starostí. Vyhladili ste jej celulitídu a tým ste nechali zmiznúť jej lásku k pečeniu a všetkým tým dobrotám, ktoré sme spolu za posledných dvadsať rokov mali. Nehovorím to preto, aby ste sa cítila zle, naopak, odviedla ste skvelú prácu a ja vám chcem poďakovať. Vďaka týmto fotkám som si uvedomil, ako veľmi a úprimne milujem svoju ženu takú, aká je.“ Ak si chcete prečítať celý, zdanlivo bezvýznamný príspevok na stránke na sociálnej sieti, ktorý pohol nejedným srdcom, môžete sa pozrieť sem.

Lenže...

Možno sme to celé vzali za ľahko zlý koniec. Pozitívny prístup k vlastnému telu, sebaprijatie a hrdosť na seba samého sa čiastočne zvrhlo na nenápadnú podporu nezdravého životného štýlu, zlých volieb, ohrozovanie zdravia. Do hnutia Body Positive sa čím ďalej viac a intenzívnejšie zapájajú ľudia, ku ktorým sa spoločnosť nespráva tak, ako by si predstavovali, ale najmä kvôli ich vlastným voľbám. Napríklad ľudia obézni tak, že to ohrozuje ich zdravie, ktorí nemajú žiadne zdravotné dôvody pre to, aby vyzerali tak, ako vlastne možno ani vyzerať nechcú. Takí sa dožadujú akceptácie okolím často len preto, aby tak ospravedlnili ich nie práve šťastné rozhodnutia.

Posolstvo pozitívneho prístupu

Ak sa nám na nás niečo nepáči a môžeme to zmeniť, aj keď je to ťažké, mali by sme sa snažiť. S plnou podporou a porozumením okolia. Každý by mal oceňovať snahu, odhodlanie, vytrvalosť, vôľu. A ak niečo zmeniť nejde, je potrebné pracovať na zmierení. A pocit, že pre seba, svoje zdravie, svoje pôsobenie v spoločnosti a na spoločnosť robíme maximum, je to, čo nás uspokojuje. Často je vylúčenie zo spoločnosti len v našej hlave a žiadny sebe pozitívnejší vonkajší hlas nás nepresvedčí o tom, že to môže byť inak. Ten hlas totiž musí vychádzať z nás - a ozve sa, len keď robíme to najlepšie, čo je v našich silách.