Chronický pocit nešťastia

Nemusíme sa báť povedať, že šťastie je vlastne zmysel života. Je to taká šalamúnska odpoveď na známu otázku, pretože šťastie a naplnenie môže znamenať pre každého niečo iné. Nie je náhoda, že sa v dnešnej dobe toľko píše, hovorí a polemizuje o depresiách a úzkostiach; tu ale pozor, to, že sme smutní, nešťastní, nemusí znamenať, že máme depresiu. A veľmi často o tom, ako sa sami cítime, tak nejako klameme sami sebe. Ako si môžeme naliať čisté víno a tak nejako rozpoznať, ako to s naším vnútrom vlastne je?

Depresie a úzkosti znamenajú porušenie chemickej rovnováhy v mozgu. S nimi toho bez odbornej pomoci toľko nenarobíme, aj keď dostať sa z nich sami nie je nemožné. O tom, ako u niekoho rozpoznať depresiu, sme písali napríklad tu. Ako ale spoznáme nešťastného človeka?

Závislosti. Aj keď by sme povedali, že mierne... možno im môžeme hovoriť zvyky. Fajčenie, pohárik alebo dva, počítačové hry, sledovanie televízie a veľa ďalšieho. Pretože „je to moja jediná radosť“ je argument, ktorý tak nejako rezonuje v hlavách nešťastných ľudí až moc často.

Často sa sťažuje. Tak nejako ku všetkému má niečo záporné, čo by poznamenal. Názory sú a priori negatívne a na všetkom nájde škvrnku. Ale hlavne toho veľa napovedá o tom, aký zmar sprevádza jeho. Sústredí sa na problémy, nie na ich riešenie.

Ľutuje minulosť. A dosť sa v nej prehrabuje. Ľutovať niečo je extrémne neproduktívne. Áno, robíme chyby, ale tiež ich nemôžeme vrátiť späť. Nemali by sme ich opakovať, lipnúť na nich, ale poučiť sa a ideálne vďaka nim vyrásť. Dráždiť staré rany je k ničomu. Naozaj.

Je veľmi kritický. K sebe i ostatným. Myslí si, že pre nikoho nie je dosť, že nič nezvláda tak, ako by mal, nieto aby mu niečo šlo výnimočne. A má tendenciu toto premietať aj do ostatných. Celková nedostatočnosť, zúfalá absencia vedomia vlastnej hodnoty a tým pádom tiež priznávanie hodnoty ostatným, to je súkromné peklo, v ktorom nešťastní ľudia žijú.

Materialistické zameranie. Nahrádzajú šťastie radosťami. Nové autá, telefóny, oblečenie alebo napríklad len laky na nechty sú spôsobom, ako si robiť radosť - aj keď sa následne väčšinou dostavia výčitky z neuváženého nákupu. Naša konzumná spoločnosť nás tak trošku masíruje smerom k tomu, aby sme si mysleli, že nám veci prinesú šťastie. Tomu nesmieme veriť ani na sekundu.

Odďaľovanie dosiahnutia cieľov. Cvičiť? Lepšie spať? Dobre jesť? Zmeniť prácu? Cestovať? Nič, čo by sa zdalo nemožné alebo nepraktické. Nešťastní ľudia si tak nejako odopierajú napĺňanie vlastných túžob, neurobia ten prvý, najťažší krok. Keď už sa im to potom ale podarí, väčšinou si vyčítajú, prečo nezačali už dávno.

Je ovládaný strachom. Starosti, úzkosti, obavy, negatívna perspektíva. Budúcnosť pre nešťastného človeka znamená jednu veľkú neznámu, nič, na čo by sa tešil alebo na čom by pracoval. Strach prevzal riadenie a nešťastného človeka paralyzoval, zvrhol do začarovaného kruhu beznádeje.

Neventiluje negatívne emócie. Môže to byť zo starosti o druhých, môže to byť zo strachu z odmietnutia, dôvodov je veľa. Neventiluje tak negatívne emócie zo strachu, že keby raz začal, možno by neskončil. A keď sa o niečom nehovorí, znamená to, že to neexistuje, no nie? Asi ako že kalórie, ktoré zjeme, keď sa na nás nikto nepozerá, sa nepočítajú.

Zle sa stravuje. Keď sme nešťastní, tak nejako sa prestaneme starať o to, čo je správne, a začneme robiť to, čo je jednoduché. Takže trebárs prestaneme zdravo jesť. Však čo, jedno jedlo z fast foodu denne stačí, no nie? A tak priberáme, nemáme energiu, hlava nám horšie funguje a tak ďalej. A to nám rozhodne v šťastí neprispieva.

Robí z problémov ešte väčšie. Ako sebe, tak ostatným. Nie je proste schopný zastaviť ten odtrhnutý vagón negatívnych myšlienok, tie pozitívne cesty von už ho ani nenapadajú. Problémy sa stali súčasťou každodenného života. Jednoducho tu sú. Kým cesty, ako ich vyriešiť alebo ako im predchádzať, nie.

Na čo sú vlastne tieto všetky informácie dobré? Ako ste si všimli, s každým jednotlivým bodom sa dá aktívne bojovať. Môžeme si sťažnosti zakázať, môžeme sa začať lepšie stravovať, môžeme pre seba robiť viac a lepšie. Pretože toto nie je depresia. Toto je nešťastie. A je to naša vôľa, kto nás môže dostať von.