Skôr ako ukončíte vzťah, položte si tieto otázky

Skoro všetci už sme sa niekedy do takej situácie dostali. Proste váhame, či vzťah, ktorý máme, má cenu, alebo už to jednoducho ďalej nejde. Môžeme mať všetky možné dôvody pre i proti, ale nakoniec sa aj tak budeme musieť spýtať sami seba. Ale otázky nemusíme obmedzovať na áno; pokračovať, alebo nie; odísť. Máme pre vás desať otázok, ktoré nám pomôžu sa rozhodnúť. Čo najlepšie.

Som v tomto vzťahu naozaj to najlepšie, čo zo mňa kedy môže byť? Vzťah by pre nás mal byť ako motiváciou na to, aby na povrch vzišlo to najlepšie z nás, tak bezpečným priestorom, aby sme si to mohli dopriať. Cítime podporu, povzbudenie, oporu a istotu, že sa môžeme púšťať aj do väčšieho rizika? Alebo je pre nás vzťah len ďalší stresový faktor? Ak sa navzájom nestaráme o vlastné potreby, nenapĺňame ich, mnohokrát ich naplneniu dokonca bránime, ak nám vzťah stojí v ceste stavu, kedy sa máme radi, asi to to pravé nebude.

Ako sa poväčšine cítime? Slovo poväčšine je extrémne dôležité. Pretože každý vzťah má svoje hore a dole, svetlé a temné chvíle, radostné aj ťažké momenty. Asi by sme ani nemali očakávať, že budeme stále len na vrchole šťastia. Ale mraky by nikdy nemali kompletne a nastálo zakryť slnko. Sme väčšinu času šťastní? Alebo naopak trávime väčšinu času naštvaní, smutní a otrávení? A ako vlastne tú väčšinu života chceme tráviť?

Musím vzťahu obetovať viac, než je zdravé? Kompromisy a dohody sú správne. Ale ak sa cítime tak, že vzťahu musíme obetovať toľko, že si pripadáme až zneužívaní alebo zanedbaní, asi to nebude ono. Každý máme tú hranicu inú, ale ak sa vzdávame niečoho, vďaka čomu sme sami sebou, práce, rodiny, priateľov, životného štýlu... Šťastní asi nebudeme.

Zdieľame nadšenie a plány do budúcnosti? Áno, na začiatku sa k sebe nasťahujeme, naplánujeme rodinu, svadbu, ďalší bývanie... A máme o tom všetkom rovnakú predstavu? A až to všetko dosiahneme, čo ďalej? Cestovať? Kam? Zostávať doma? A robiť čo? Spoločné plány do budúcnosti, ku ktorým zdieľame vášeň a odhodlanie, sú veľmi podstatné.

Hádame sa viac, ako sa smejeme? Podobne, ako šťastie a smútok, aj krik a smiech majú svoje miesto vo vzťahu. Ale rozhodne sa potrebujeme spoločne smiať viac, než sa potrebujeme spolu hádať. Dokonca ani pomer päťdesiat na päťdesiat tu nefunguje. Svoju spoločnosť by sme si navzájom mali užívať viac, než nás otravuje.

Robíme si na seba čas? Áno, všetci máme povinnosti. Áno, všetci máme rodinu, koníčky a priateľov, ktorým sa chceme venovať; a nie nutne spolu. Ale tiež by sme si nemali vymýšľať aktivity a povinnosti len preto, aby sme netrávili s partnerom veľa času. Lepšie povedané, aby sme s ním ten čas tráviť nemuseli. Ak si radšej zájdeme na kávu s otravnou kolegyňou a chodíme na neskoršie lekcie jogy len preto, aby sme neboli doma, hovorí to samo za seba.

Naozaj svoj náprotivok milujeme? Ťažká otázka. Hovorí sa, že keď je to láska, človek to jednoducho vie. Realita je často ale oveľa zložitejšia. Milujeme naozaj toho človeka, čo je vedľa nás, alebo potenciál toho, aký by byť mohol? A ak prídeme na to, že nemilujeme, bude to bolieť, ale musíme to povedať.

Budeme v budúcnosti ľutovať, že sme tento vzťah neukončili skôr? Toto je zásadná otázka, respektíve predstava. Ak je nám tak nejako podvedome jasné, že lepšie to asi nebude, často zostávame vo vzťahu preto, že je to jednoducho pohodlnejšie. Ale skúste si predstaviť napríklad ďalších päť rokov. Nebudete ich potom ľutovať?

Ako by môj život vyzeral bez neho/nej? Otázka za milión. Keby sme vedeli. Ale skúste sa zahĺbiť len nad tou predstavou. Páči sa vám? Páči sa vám potenciál toho, že by ste neboli pripútaní k tomuto konkrétnemu človeku, ale trebárs k niekomu inému a nepripútaní? Alebo dokonca možno vás láka predstava nikoho nemať? A to viac než mať toho, kto je práve vedľa vás? Mali by ste sa lepšie, venovali by ste svoj čas a ďalšie zdroje niečomu, čo vás robí šťastnými? A tu môže byť odpoveď.