Kto je najväčší nepriateľ nového vzťahu?

Je celkom jedno, či hovoríme o novom priateľstve alebo o novo sa rodiacom romantickom vzťahu. To nadšenie, ktoré nás zo začiatku sprevádza zakaždým, keď stretneme niekoho, kto, zdá sa, perfektne zapadol do nášho sveta, nám občas môže škodiť. Máme totiž tendenciu chytiť čo najpevnejšie čo najrýchlejšie. Ale to môže nášho partnera celkom spoľahlivo odradiť. Akým správaním si teda v novom vzťahu škodíme najviac?

Poďme sa baviť o potenciálnom vzťahu romantickom. Aj keď na priateľský môžeme mať vplyv úplne rovnaký. Stretneme niekoho nového. Začneme sa schádzať. Zistíme, že by to mohlo byť ono. A čo sa nestane? V hlave nám zopne poplašný maják - rýchlo, rýchlo, rob niečo, nech nám neutečie. Táto panika nás zachváti skôr alebo neskôr celkom iste. Ak sa ale k tejto emócii chceme postaviť rozumne a konštruktívne, musíme ju tak trošku ignorovať. Inak sa na scéne objaví onen spomínaný najväčší nepriateľ počiatkov vzťahov – urputnosť.

Ako nájsť rovnováhu?

„Začiatky s mojím súčasným priateľom boli veľmi ťažké. Stretli sme sa v bare, vymenili čísla, išli na rande, poznáte to. Naozaj sa mi páčil, bol to taký zázrak medzi tými všetkými, ktoré som stretávala. Lenže... potom to začalo. Kvety do práce. Lístky do divadla. Naplánované výlety. Telefonáty a dlhé správy, v ktorých sa vyznával z lásky ku mne. Je celkom nevďačné, že si na to sťažujem, že? Ale bolo to moc a moc rýchlo, moc skoro. Sama som si nebola istá, akou rýchlosťou chcem, aby to išlo dopredu, ale toto bolo jednoducho veľa. Bola som na neho protivná, on nevedel prečo. Podvádzala som ho s bývalým priateľom, nevedela som prečo. Rozišli sme sa. Povedala som mu, že sa chová moc zoženštene. Trvalo to chvíľku, dali sme sa zase dohromady. Rozoberali sme si, čo a ako bolo zle. Díval sa na mňa, akoby som spadla z višne. A hovoril, že všetky tie veci robiť chcel, že on to tak proste má, a pre mňa chcel len to najlepšie, pretože od prvej chvíle vedel, že so mnou chce stráviť zvyšok života. Možno to bol ten problém. Ja som to vedela tiež, ale skúsenosti mi jednoducho hovorili, že takto sa chlap nespráva.“

Kamila, 36

Cesta do pekiel je dláždená dobrými úmyslami. Keď vieme, že je to to pravé, chceme si druhého pripútať, namiesto toho, aby sme mu dali priestor na to, aby prišiel na to isté. Je normálne, že na začiatku vzťahu je jeden urputnejší než druhý (alebo to aspoň jeden vie lepšie skrývať).

• Zvoľniť. Nikto sa nerozhoduje slobodne, keď je pod tlakom. A predsa nechceme, aby si náš náprotivok povedal: „Keď sa musím rozhodnúť teraz, tak hovorím nie.“ A presne k tomu ho totiž tlačíme, dávame všetkými spôsobmi najavo, že toto je vážne, že chceme tráviť maximum času spolu, že by sme sa najradšej nasťahovali k sebe a zasnúbili. A to jednoducho nefunguje a zákonite vystraší každého, muža aj ženu. V takejto fáze je potrebné si uvedomiť, ako sa správame, a vedome zvoľniť. Zamestnať si hlavu niečím iným, než neustálym vymýšľaním toho, čo by sme mohli robiť, ako ešte toho druhého presvedčiť, že sme tí praví a prestať premýšľať nad tým, čo sa asi stalo, keď hodinu neodpovie na správu.
• Počkať si na realitu. Je potrebné si uvedomiť, že máme na nose ružové okuliare. Ten, o kom tu hovoríme, je tiež len človek s množstvom chýb, na ktoré budeme postupne prichádzať. Kým ich ale nevidíme, máme veľmi vysoké očakávania. A tie sú, ako vieme, cestou k veľkým sklamaniam. A keď budeme klásť nároky neustále vyššie a vyššie, zákonite ich nikto nebude môcť splniť.
• Chladný kalkul. Ak sme sami k sebe úprimní a vieme, že sme tak trochu stíhačky, môžeme úplne vedome aplikovať v pozitívnom zmysle slova systém „oko za oko“. Raz napíše prvý partner, druhýkrát my. Keď pošleme správu, nebudeme ju posielať znova ani nebudeme pokračovať v monológu. Proste si počkáme. Musíme vziať do úvahy, že druhý distribuuje svoj čas inak ako my, má to v hlave usporiadané tiež inak a dokonca možno na nás nemá náladu. To sa môže stať a môže sa to stať aj nám v budúcnosti.

Ako spoznáme, že by sme mali pribrzdiť?

Každý jeden z nás potrebuje svoj vlastný priestor. Každý. A tak, keď vezmeme ako fakt, že obaja máme v pláne aspoň v blízkej budúcnosti s tým druhým tráviť čas, ako spoznáme, že možno na pílu tlačíme až moc?

• Partner nám to povie. To je najideálnejší prípad. Avšak ani ten nezaručí, že to vezmeme do úvahy. Ak budeme počuť od partnera úprimné slovo alebo aspoň vysvetlenie, prečo nie je z jeho strany kontakt tak intenzívny, ako by sme si priali, mali by sme zvoľniť tempo.
• Partner prestáva komunikovať. Pretože má obavu, že každá reakcia spustí lavínu našich nápadov, výlevov, správ, hovorov, záujmu. Na nich nie je nič zle, ale nemôžeme okupovať niečí čas a myseľ tak, ako by sme si priali, aby ju mal nami okupovanú. Priazeň si vynútiť nemôžeme.
• Nikdy nie je neskoro na zmenu. Dobrá správa je, že ak vôľu na druhej strane nezabijeme úplne, je vždy priestor na to sa poučiť a ísť na to inak. Len musíme počúvať, vnímať a uvedomiť si, že náš pravý zámer je niekde inde. Veľmi často je za takto intenzívnym kontaktom a snahami o blízkosť túžba vidieť u partnera to isté voči nám. Chceme z neho dostať potvrdenie o tom, že sme pre neho rovnako nenahraditeľní, ako on pre nás. A to nie je dobrý dôvod.