Efektívne zvládnutie predškoláka i vlastnej psychiky

Deti sú pre rodičov neustála výzva. Počnúc narodením a kiež by dospelosťou končiac. S prvým dieťaťom je všetko nové, všetko prvýkrát, každý pokrok, každú zmenu si napoly užívame, napoly ju pretrpíme v strachu a s obavami. Aj keď má každé dieťa inú povahu, temperament aj rýchlosť vývoja, s druhým, tretím aj každým ďalším sme o poznanie pokojnejší. Ale sú situácie, ktoré nás jednoducho dovedú k šialenstvu kedykoľvek. A s dieťaťom vo veku od troch do zhruba piatich až šiestich rokov nás ich čakajú každý deň desiatky.

Novo nadobudnutá samostatnosť, ale zároveň obrovská potreba našej pozornosti. Záchvaty hnevu, protirečenie, rebélia, vzdor. Všetkému rozumie, ale niekedy sa rozhodne jednoducho nechápať. A nás tak doviesť až na hranu príčetnosti. Aj to je súčasť výchovy malého predškoláka, hoci radostí je s ním neúrekom. Za veľa nepríjemností si ale často môžeme sami. Výchova predškoláka je totiž trošku o niečom inom, než na čo sme boli od batoľaťa zvyknutí. Čo je teda absolútne nevyhnutné, aby sme zaistili výchovu predškoláka úspešnú ako pre neho, tak pre nás?

Rutina, konzistencia a pravidlá. Ak nemáme pevnú rutinu denného harmonogramu, v jedle, spaní, disciplíne a tak ďalej, nášho predškoláka len mätieme. Nesmieme sa nechať ukolísať zdanlivým pochopením všetkého, čo mu hovoríme, kontradikcie v našom správaní ho mätú. Keď raz niečo povolíme, druhýkrát nie, tretíkrát na to ani nepríde reč a štvrtýkrát dostane cez zadok, bude sa cítiť neisto a bude náchylnejší k zlej nálade, odvrávaniu a záchvatom hnevu.

Nie, nie, nie, nie. Často sa sústredíme predovšetkým na negatívne aspekty správania našich detí. A naše vety sú predovšetkým o nesmieš, toto nerob, nechoď tam, nie, nie, nie. Skúsme sa raz za čas sústrediť na to, ako často začíname naše vety negatívne, aké správy posielame nášmu predškolákovi. Ako vieme, keď sa niečo opakuje príliš často, strácame voči tomu pozornosť - ak používame „nie“ moc často, naše dietko si na to zvykne a nebude to zďaleka brať tak vážne, ako by sme chceli. A tak by sme mali rovnako tak, ako by sme chceli negovať, tak chváliť. Všímať si aj pozitívnych vecí, takých, ktoré naše deti urobia dobre, hoci by sme také „dobre“ chceli považovať za automatické. Musíme si uvedomiť, že aj keď my máme veľa vecí zautomatizovaných, pre naše deti je všetko nové. Každý bič potrebuje cukor, aby fungoval, inak sa z neho stane len nový štandard.

Nevšímame si varovné znamenia. Trápi nás aj naše okolie dietko častými záchvatmi hnevu? Sami vieme, že akonáhle sa raz taký záchvat „rozbehne“, máme po srande. Dieťa nepočuje, nevidí a je často veľmi ťažké ho upokojiť. To je dosť nepríjemné, zvlášť keď sa to stane na verejnosti. Síce vieme, že naše dietko besní kvôli nekúpenej sladkosti, ale navonok to vyzerá, že ho drasticky mučíme. Väčšina detí má svoje spúšťacie mechanizmy, ktoré my, dospelí, veľmi často ignorujeme alebo podceňujeme. Patrí medzi ne najčastejšie nevyspanie, hlad alebo aj samotná znudenosť. A určite aj iné, špecifické pre každé dieťa. Mali by sme si uvedomiť, že nie je dobré ich podceňovať alebo vypustiť. A ak je dieťa po nekvalitnom popoludňajšom spánku, je pravdepodobnosť záchvatu na popoludňajšej návšteve alebo nákupe oveľa väčšia.

Mrmlanie, sťažnosti, vymýšľanie. Je čas večere a zrazu si dieťa chce ísť hrať von? Zavolať tete? Hnevá? V predškolskom veku dieťa opúšťa svoju ulitu, bojuje za svoju nezávislosť, ale zároveň zúfalo vyžaduje našu pozornosť. Ak je dieťa rozmaznané a vymýšľa si, najlepšou stratégiou je to ignorovať a správať sa, ako by sa dieťa správalo normálne. Pretože dieťa skúša, čo funguje, a čo nie. A pri fňukaní sa musí naučiť hneď od začiatku, že to nie je tá správna cesta. To samozrejme platí len v prípade, že správanie dieťaťa nie je agresívne. Ak je a dieťa ničí veci, bije ľudí okolo seba alebo stráca nervy iným spôsobom, zakročiť už musíme.

Dôležitosť ľubovoľných hier. Hranie sa je pre zdravý vývoj nášho dieťaťa veľmi dôležité. A čo je ešte dôležitejšie - dieťa by malo mať možnosť vybrať si, čo chce robiť pre zábavu. Často sú to aj prekvapivé aktivity, ako je vysávanie alebo umývanie kachličiek, len ho do toho nesmieme nútiť. Keď sa dieťa samo rozhodne, čo chce robiť, na čo si hrať, samo sebe určí istú mentálnu výzvu, ktorá je plne v jeho kompetencii. Nie moc ťažká, aby ho to odradilo, nie moc ľahká, aby ho unudila. Takže nebojte sa nechať dieťa v rámci hry robiť, čo sa mu zachce. Vyvíja sa podľa vlastných schopností, možností a preferencií!

Máme prehnané reakcie na klamstvá. Prečo nám deti v rôznom veku klamú, to sme riešili v jednom z minulých článkov. Prečítať si tam môžete samozrejme aj o predškolákoch. Keď deti v predškolskom veku začnú klamať, je to vlastne kognitívny pokrok. Objavia novú schopnosť svojho rozumu, čo je vzrušujúce a trochu desivé. Ako pre nich, tak pre nás. A je jasné, že túto svoju novú schopnosť potrebujú otestovať, ako to len ide. Nesmieme to preháňať s trestami ani inými reakciami. Klamstvo je prirodzená súčasť vývoja, takže je nutné deťom nastaviť hranice, vysvetliť dôsledky a ukázať, že si na nás len tak neprídu.