Predpuberťák alebo veľká skúška rodičovstva

Typické pre vek medzi deviatimi a dvanástimi je, že sa s naším mazlivým, tulivým a poslušným dieťaťom stane zmena, v ktorú sme dúfali až o mnoho neskôr. Zrazu už nám nevyskočí do lona a nezačne sa s nami rozprávať, zrazu akoby s nami nechcelo mať nič spoločné. Stane sa z neho iná osobnosť, než aká bola ešte trebárs pred rokom. Mení sa psychicky, spoločensky, emocionálne i kognitívne. A zrazu zistíme, že na to možno nie sme tak úplne pripravení.

A možno si tak neuvedomíme, že takéto dieťa nás potrebuje úplne rovnako, ak nie viac, než predtým, pretože si často samo so sebou nevie rady. A od nás potrebuje toleranciu, zázemie a istotu, že aj keď sa momentálne upgraduje na nový systém, stále sme tu pre neho. Aj keď je to pre nás celkom výzva.

Cítime, že nás dieťa zavrhuje, odmieta, odstrkuje. Pretože je zrazu odťažité, viac a viac sa oddáva vzťahom s priateľmi než s nami a my sa môžeme cítiť ukrivdení a zavrhnutí. Dôležité ale je, uvedomiť si, že nastala doba, keď začína mať naše dieťa pred nami reálne tajomstvá. Ak ich nebudeme tolerovať a budeme ich nútiť do štýlu komunikácie, na aký sme boli zvyknutí predtým, len ich naučíme lepšie ich skrývať.

Iný čas na spoločné chvíle. Dieťa predpubertálneho veku je pomerne ťažké „donútiť hovoriť“. A často ich neprinútime otázkami, naopak, môžu sa o to viac stiahnuť do seba. Najlepšia stratégia sa zdá byť, len si s nimi sadnúť a nechať ich hovoriť, o čom chcú. Tak sa väčšinou dostaneme k informáciám, ktoré zaujímajú nás (ako bolo v škole, čo známky a tak ďalej), ale veľmi nenásilnou formou. Len si musíme dať pozor, aby dieťa videlo, že mu venujeme sto percent pozornosti. Nevenujeme sa telefónu ani iným aktivitám, ale pozorne počúvame. Pretože všetko, čo nám che povedať, je predsa dôležité - pretože je to všetko tak nové.

Nesúdiť, neposudzovať, neodsudzovať. V tomto veku sú deti extrémne kritické na kritiku, na devalváciu prvých hodnôt, na ktoré si prichádzajú sami. Vydobývajú si vlastný slovník, štýl obliekania, správania, na základe toho, čo považujú za najvhodnejšie vo svojom novom a extrémne dôležitom sociálnom okolí. A tak aj keď naše dieťa novo komentuje obsah sociálnych sietí alebo oblečenie spolužiačky, mali by sme si zahryznúť do jazyka a prijať to ako plnohodnotný problém. A rovnako tak sa to má s filmami, na ktoré sa chcú pozerať, s hudbou, ktorú počúvajú. Je lepšie sa zúčastniť a snažiť sa pochopiť, ako sa zasmiať a mávnuť rukou.

Sex a drogy. Že je na poučenie o týchto témach ešte skoro? Zďaleka. Existujú desaťročné anorektičky, ktorým pripadalo, že ich vyvolený ich nechce, pretože sú moc tučné. V súčasnosti sa začína všetko o dosť skôr, než sme zvyknutí alebo ako by sa nám páčilo. Ale to neznamená, že to môžeme ignorovať. Deti sa stretnú s nevhodnými témami i látkami, či chceme alebo nie. A jediný spôsob, ako môžeme ovplyvniť ich rozhodovanie, je zmenšiť ich zvedavosť. Dostatok informácií o všetkom, čo by im potenciálne mohlo hroziť, nebude nikdy na škodu.

Nepreháňať. Niekedy je nutné ale dieťaťu drámu zaraziť a nepodporovať ho vo zveličení problémov. Nepozvali ich na prespanie ku kamarátovi? Nepodaril sa im športový výkon? Aj keď by mali tendenciu z toho urobiť problém storočia, v takýchto prípadoch je na nás, aby sme ostrie krivdy trošku otupili. Inak sa totiž s nadchádzajúcimi krivdami puberty nebudú vyrovnávať úplne najlepšie.

Pre dievčatá, pre chlapcov. Ďalšou z našich úloh je boriť stereotypy. Dievčatá by sme mali podporovať v športových aktivitách, nie len v skúšaní líčenia, česania a oblečenia. Vysoké sebahodnotenie a dostatočné sebavedomie sa totiž dá získať aj inak, než sledovaním a skúšaním video tutoriálov. Dobrá fyzička, vybitie a kolektív sú pre dievčatá rovnako podstatné ako pre chlapcov. A čo chlapci? Tí majú často prechod z dieťaťa do puberty veľmi ťažký v tom, že „musia“ zaraziť svoju emocionálnu stránku. Neplakať, neukazovať náklonnosť, jednoducho byť tvrdí chlapi. Potláčať emócie a istú detskú zraniteľnosť môže ale napáchať veľa škody. A je na nás vytvoriť nielen bezpečné prostredie pre vypustenie emócií, ale tiež sa podieľať na vybudovaní dostatočného sebavedomia na to, aby boli chlapci ďalej vo svojich emóciách, pocitoch a ich prejavoch úprimní.

Čo pred pubertou vybudujeme, v nej, ako by sme našli. Aj keď to nie je ľahká úloha, navyše je zákerná - zaskočí nás väčšinou nepripravených, je veľmi dôležité splniť ju čo najsvedomitejšie. Pevné nervy, veľa pochopenia, spomienky na naše vlastné skúsenosti a veľa, veľa lásky a porozumenia, to je to, čo od nás náš predpuberťák naozaj potrebuje.