Ako pomôcť priateľovi, keď je na dne

Všetci to poznáme - v dobrom aj v zlom zďaleka neplatí len pre manželstvo, ale aj pre priateľov a kamarátov, ktorí nás v živote sprevádzajú (a často oveľa stabilnejšie než naši partneri). Priateľ v núdzi nám tak láme srdce s rovnakou mierou. A rovnako intenzívne tiež chceme pomôcť. S pomocou v časoch útrap je to ťažké, často nemôžeme reálne urobiť zdanlivo vôbec nič. Ale aj chápavé ucho a otvorená náruč hrajú svoju rolu.

Aj dobré úmysly môžu ublížiť

V živote môžu nastať situácie, keď budú naši priatelia prechádzať ťažkým obdobím. Budú trpieť veľkou stratou, smrťou blízkeho človeka, chorobou, inou tragédiou. A prídu za vami pre útechu. To nás často stavia do pozície, kedy vlastne nevieme, čo robiť, ako utešiť, ako zabezpečiť, aby sa cítili lepšie. A tak niekedy prídeme s „riešením“, ktoré ublíži ešte viac - alebo aspoň nepomôže.

• Zmena témy. Poďme na to aspoň na chvíľu zabudnúť, poďme sa baviť o niečom inom, privedieme ťa na iné myšlienky. Táto snaha je hodná ocenenia v neskorších fázach smútku, v tých skorých je ale veľmi necitlivá. Naši priatelia totiž potrebujú byť vypočutí, zmena témy vyzerá ako bagatelizovanie ich pocitov alebo problémov.
• Bude lepšie. Extra pozitívne vyhliadky sú v momentoch najväčšieho smútku všetko, len nie pomoc. Veľmi ošemetná je tiež veta „To zvládneš.“ Pretože - keď nie, znamená to, že sklamem? Momentálne je prítomný aj strach z toho, že to „nezvládnu“ (či už by to znamenalo čokoľvek) a potrebujú vedieť, že aj tak by to bolo v poriadku.
• Riešenie problému. Byť tebou, robila by som... Na tvojom mieste .. Bolo by dobré, keby si... A tak ďalej. Nech sme najväčší priatelia, vo chvíľach krízy si každý myslí, že je na tom najhoršie na celom svete a nikto ho poriadne nechápe. Takže konštruktívne a praktické rady nie sú žiadané, pretože sú z nášho uhla pohľadu. Nie z ich, pretože ten my nechápeme. 

Vypočutie a ospravedlnenie

Často to najlepšie, čo môžeme robiť, je počúvať. Ale veľmi aktívne. Trpezlivosť, prítomnosť, naša empatia, žiadne odsudzovanie a navodenie pocitu maximálne bezpečného priestoru na to, povedať úplne čokoľvek, aby bolo potrebné sa hanbiť. Uistiť že to, čo cítia, je presne to, čo cítiť majú alebo môžu. Ako tomu môžeme dopomôcť? Ako im dať vedieť, že sme tu pre nich?

• Reč tela. Porozumenie a aktívne načúvanie sprevádzajú aj gestá a pozície nášho tela. Naklonená hlava, prikyvovanie, očný kontakt. Dôležité je tiež, ak je váš vzťah tohto razenia (nie všetky priateľstvá zahŕňajú fyzický kontakt), objať, držať za ruku, zistiť, či váš priateľ netrpí nedostatkom fyzického kontaktu a skúsiť mu ho ponúknuť.
• Hovoriť bez riešenia. To, čo trpiaci človek potrebuje, je porozumenie. Nie riešenia, o riešeniach je veľmi pravdepodobne informovanejší než my. Keď hovoríme, nemusíme vnášať nové myšlienky, stačí len skúsiť formulovať ich pocity našimi slovami - a uistiť ich tak, že im rozumieme.
• Ukázať starosť. Môžeme povedať - som tu pre teba, kedykoľvek budeš potrebovať. Ale koľko z nás by takúto možnosť využilo? A ako sa to vlastne robí? Oveľa nenásilnejšie môžeme svoju starosť a starostlivosť prejaviť svojou ohľaduplnosťou. Skúste si vziať dve vety. Myslím, že pracuješ až moc./Myslím, že by si si nemala brať ďalšie smeny v práci, už teraz toho máš veľa a odpočinok potrebuješ rovnako ako peniaze. Prvá znie ako kritika, druhá ako úprimná obava. Cítiť úprimnosť za našimi slovami je pre našich priateľov nevyhnutné zďaleka nielen v časoch radosti, ale aj v tých menej šťastných.