Najčastejšie príčiny úzkosti a depresií

Nemali by sme veriť všetkému, čo počujeme. Aj keď nám to hovorí naša vlastné hlava. Väčšina z tých, ktorí trpia alebo trpeli úzkosťami a/alebo depresiami, nie je schopná určiť jednu príčinu. Ona väčšinou ani jedna neexistuje. Pretože aj s traumami, ktoré by logicky k takýmto psychickým stavom mohli viesť, sa každý vyrovnávame inak; niekoho poznamenajú viac, niekoho menej. Ako to teda je? Čo stojí za tými život obmedzujúcimi stavmi najčastejšie?

Ako by sme predpokladali, k týmto poruchám nášho psychického zdravia nevedie len jedna prekonaná traumatická udalosť. K jej rozvoju prispievajú mnohé faktory. Patria medzi ne genetická dispozícia, zážitky z minulosti, naše skúsenosti so životom, aktuálne udalosti a stav - často ako zdravotný, tak rodinný, vzťahový alebo finančný.

Pochopiť prečo sa nám to v hlave trošku zmenilo, prečo je naše prežívanie mimo kontrolu a čo všetko k tomu viedlo, je nesmierne dôležité. Pretože spoločne s týmito príčinami tiež prichádza uvedomenie, že to, čo sa nám deje, nie je naša vina. Väčšinou.

Užívanie návykových látok. Konkrétne drog a alkoholu. Obe skupiny totiž menia chemickú rovnováhu v našej hlave a menia spôsob, akým spolu naše bunky komunikujú. Aj rekreačne užívané drogy (ako ľahké, tak tvrdé) môžu mať permanentný vplyv na našu psychiku. Možno sme si ten návyk vypestovali ako teenageri, možno sme sa k nemu dostali neskôr, možno to nepovažujeme za nič nebezpečné. Ak sa ale zmenia niektoré iné podmienky, sú ľudia, ktorí užívajú návykové látky viac náchylní na rozvoj psychickej choroby.

Prepracovanie. Stres z práce čím ďalej tým viac považujeme za niečo, čo je normálne. Sme vyčerpaní, unavení, vynervovaní a berieme to ako „fázu“ alebo ako „to tak majú všetci“. Dlhodobý stres je ale niečo, na čo naše telá (ešte) nie sú stavané a veľmi porušuje chemickú rovnováhu v našom tele neustálou produkciou stresových hormónov. A tak, aj keď to nie je stopercentné, uvádzame svoje telo do stavu viac náchylného na rozvoj úzkosti alebo depresie.

Trúchlenie, prekonaná trauma. V živote nás môže stretnúť kde čo. A pravdepodobne aj stretne. Nemusíme ale hneď stratiť niekoho milovaného, môžeme sa napríklad stať svedkami tragickej dopravnej nehody, násilia alebo iných, traumatizujúcich udalostí, ktoré sa nemusia diať priamo nám. V takom prípade je možné, že sa u nás rozvinie posttraumatická stresová porucha, o ktorej sa najviac hovorí v súvislosti napríklad s vojakmi. Ak sa strata týka priamo nás, je dobré si smútok prežiť, nechať ho vyplávať na povrch a vyrovnávať sa s ním, ale zbytočne ho nepredlžovať. Vždy je možnosť nechať sa ťažkým životným obdobím previesť odborníkom.

Zdravotný stav. Diagnostikovanie neliečiteľnej a/alebo život ohrozujúcej choroby nám rozhodne na psychickom pokoji nepridá. U takýchto pacientov je rozvoj depresie a úzkosti častý, rovnako ako prirodzený. Náchylnosť k depresívnym alebo úzkostným psychickým stavom sa tiež zvyšuje v súvislosti s vekom.

Náhle, neočakávané a stresujúce zmeny v živote. Zmena stavu, náhla zmena finančnej situácie, neočakávané problémy. To všetko môže viesť k úzkostnej reakcii a následnému rozvoju väčšinou úzkosti, často aj depresie. S náhlymi nepríjemnými zmenami v živote alebo spoločnosti sa tiež zvyšuje riziko samovrážd, ktoré vychádzajú z beznádeje, ktorú nie sme schopní vyriešiť.

Negatívny sebaobraz. Aneb spôsob, akým rozmýšľame a zmýšľame sami o sebe. Zaujímavé je, že samy seba negatívne hodnotia skôr ženy ako muži. Tak ako tak - ľudia s negatívnym sebaobrazom sú viac náchylní práve na užívanie návykových látok, najčastejšie alkoholu. Ale sú tiež náchylní k iným nezdravým životným voľbám, ako je fajčenie, zlé stravovanie, nedostatok pohybu a podobne.

• Rovnako tak vedie negatívny sebaobraz k obsesívnemu správaniu. Hovoríme napríklad o nezdravej fixácii napríklad na vzhľad, peniaze alebo povesť. Z tejto fixácie, ktorá sa podobá dlhodobému stresu, môže mať telo chemickú reakciu a začať vykazovať symptómy úzkosti alebo depresie.

Izolácia. Človek nie je stvorený na to, aby bol sám. Človek je tvor spoločenský. Chceme a potrebujeme byť súčasťou niečoho presahujúceho naše samostatné ja. Rodina, partnerstvo, priateľstvo... všetky formy socializácie sú nám vlastné, nehľadiac na to, ako veľkými introvertmi sme. V prípade dlhodobej izolácie (dobrovoľnej i nedobrovoľnej) sa v mozgu môžu vyvinúť iné väzby, ktoré zmenia našu rovnováhu a môžu viesť k rozvoju depresie i úzkostí.

Dôležité je uvedomiť si, že v každom prípade existuje pomoc. Tieto psychické stavy sme si nevybrali a nežijeme preto, aby sme sťažovali život ostatným, nesmieme sa báť o nich hovoriť a správnu pomoc vyhľadať. Nie sme v tom sami a existujú na svete ľudia, ktorí vedia, čo v našej situácii robiť. Sme to my sami - a (niekedy s odbornou pomocou) môžeme dokázať zázraky.