Dobrou vierou k rozmaznaným... deťom

Nemusíte ani pátrať moc hlboko v pamäti a iste si vybavíte situácie, kedy ste v obchode, čakárni, na letisku, v autobuse alebo električke titulovali nejaké dieťa „nevychovaný/rozmaznaný fagan“. Nič pekné, ale hlavou to občas preletí každému, či už to je alebo nie je spravodlivé voči rodičom, dieťaťu alebo situácii. V niektorých situáciách jednoducho iné deti ukazujú iné správanie, za ktoré málokedy môže ich prirodzená osobnosť. Ako rodičia vychovávajú z detí malých nešťastníkov?

Pod pojmami ako nevychovanosť a rozmaznanosť si každý z nás predstaví trošku niečo iné. A rovnako ako sú rôzne prístupy k rodičovstvu, sú aj iné náhľady na vychovanie. Ale prejavy neúcty, disrešpektu, neposlúchania autorít a riadenie svojho vlastného „ja chcem sveta“ je protivné asi každému. Čo všetko za tým môže byť? Prekvapivo väčšinou dobrá vôľa rodičov.

Máme totiž tendencie...

• ...robiť deťom neustále len a len radosť.
  

Samozrejme, že pre deti chceme krásnu izbičku, úžasné oslavy narodenín, chceme im robiť radosť každou mysliteľnou cestou. Ale život nie je rozprávka, to predsa dávno vieme. Akonáhle sa dieťa naučí (a také veci sa učí veľmi rýchlo), že po všetkom, čo by len mohlo zaváňať negatívnou skúsenosťou príde nejaké vynahradenie, aj keby to mali byť len obľúbené cukríky alebo predĺžená večierka, bude sa so zlými situáciami vyrovnávať čím ďalej horšie . Pretože neskôr aj nám dôjde sila, invencie a pocit slušnosti. V živote nie je miesto len na dobré veci, sem tam prídu aj zlé. A len vďaka nim sa učíme si tých dobrých vážiť.

• ...tolerovať, keď znevažujú autority.
  

Nemyslíme autoritu rodiča, prarodiča alebo tety. Keď naše dieťa príde so sťažnosťou na učiteľa, vychovávateľa alebo trénera, automaticky sa väčšina z nás premení na rytiera v lesklej zbroji a vytasí sa brániť svojho ohrozeného chrobáčika. Lenže presne toto je miesto, kde musí zaveliť objektivita. Než konfrontujeme akúkoľvek z čohokoľvek obvinenú osobu, je dobré si vypočuť čo najviac detailne, čo sa stalo z úst dieťaťa a rovnako tak si nechať popísať, ako sa dieťa cítilo a prečo. Vziať si ako ochranca svojho dieťaťa čo najväčšie množstvo argumentov, to je extrémne podstatná vec. Pravdepodobne rovnako narazíte na verziu, ktorá sa od tej domácej bude líšiť, ale naučiť dieťa vlastným vzorom rešpektu k autoritám je pre ďalší život nevyhnutné.

• ...nezvládať svoje vlastné záchvaty hnevu.
  

Keď má dieťa zlú náladu a dostane od nás pokarhanie navrch, je to zlé. Keď sa k tomu ešte pridajú naše negatívne emócie, zlosť a zloba, je to ešte horšie. Tiež to posilňuje deti v ich zlom správaní. Treba zachovať pokoj, aj keď to stojí všetky sily na svete. Pretože sa môže stať, že tlačiť vás za hranice bude dieťa z nejakého zvráteného dôvodu baviť, bude skúšať, čo všetko a ako veľmi vás vytočí, a to nie je úplne produktívne. Dieťaťu je dobré ukázať, že jeho srandičky vás z pokoja nevyvedú a ste schopní (primerane) trestať s chladnou hlavou. A potom, keď už to nebude k vydržaniu, bude mať dieťa k vami prejavenému hnevu rešpekt, nebude z neho mať srandu.

• ...odmeniť ich za čokoľvek, ideálne za všetko.
  

Deti a ľudia všeobecne sa učia rutinnému správaniu. Ráno vstať, umyť sa, najesť, pripraviť, plniť povinnosť a tak ďalej. Vedieť, že niektoré veci sú v živote úplne bežné, je veľmi potrebné. Ak vaše dieťa nechce jesť a vy mu za jedlo ponúknete odmenu, je možné, že to ďalšie už bez odmeny nezje tiež. Keď dieťa odmeňujeme, malo by byť jasno - táto odmena je jednorazová a podmienená mimoriadnou udalosťou. Nie je to automatika pre spríjemnenie rutinných povinností, ktoré bude dieťa plniť... no, vlastne stále.

• ...ponúkať im moc pomoci.
  

Ak budeme za svoje deti všetko robiť sami, pretože je to rýchlejšie, efektívnejšie a koniec koncov sa sami nemôžeme pozerať na to, ako sa drobček s niečím trápi, môžeme v dieťati úplne zabiť všetky ambície do budúcnosti. Keď im chystáme zubnú pastu na kefku alebo sami zapíname televíziu zakaždým, urobíme z toho zvyk - a tie sa porušujú veľmi zle. Čím viac bude vecí, ktoré za deti v priebehu rokov budeme robiť, tým viac sa neskôr uspokoja s ničnerobením, namiesto aby za svojimi úspechmi aktívne vyrazili. Čím skôr je dieťa schopné a ochotné vstať z gauča a naliať si do pohára vodu, ak má samo smäd, tým normálnejšie mu bude pripadať sa o seba časom starať.

• ...nechať ich zakaždým vyhrať.
  

Tá radosť je na nezaplatenie, to je pravda, ale výchovné to moc nie je. Ak chceme deti učiť férovosti, odolnosti a pracovitosti, mali by sme občas pripomenúť, že sa zďaleka nebudú stretávať len s tým, že sú všade okolo najlepší. Na to veľmi rýchlo prídu v škole a možno aj dokonca v škôlke, kedy im nepôjde všetko najlepšie - teda tak, ako sú zvyknutí. Vedieť akceptovať porážku je veľmi dôležitý krok k zlepšovaniu a práci na sebe sama.

• ...nechať ich vyhýbať sa konfliktom a konfrontáciám.
  

Ak budeme za dieťa riešiť jeho vlastné problémy, miešať sa na pieskovisku do hádok o poradie vo fronte na šmýkačku a podobne, síce chránime jeho pocity, ale zároveň budujeme vieru vo vyššiu moc, ktorá zasiahne vždy, keď by sa malo zastať samo seba. Samozrejme, že konflikty a konfrontácia nie sú zakaždým rovnakého kalibru, ale je na nás, aby sme odhadli, kedy už sa náš potomok môže s ich priebehom a následkami vyrovnávať. Učí sa tak totiž postaviť sa za svoje názory, svoje miesto vo svete si vybojovať. Aj keď je svet zatiaľ len ihrisko.